Kleisthenes (Atény)
gigatos | 10 februára, 2022
Kleisthenes (grécky: Κλεισθένης, translit. Kleisthénēs, attická gréčtina: ) alebo Clisthenes (latinsky: Clīsthenēs ) bol staroveký aténsky zákonodarca, ktorý sa zaslúžil o reformu ústavy starovekých Atén a o ich demokratické zriadenie v roku 508 pred Kr. Za tieto úspechy ho historici označujú ako „otca aténskej demokracie“. Bol členom aristokratického rodu Alkmaeonidovcov. Bol mladším synom Megakla a Agariste, takže bol vnukom tyrana Kleisthena zo Sicíonu z matkinej strany. Zaslúžil sa aj o zvýšenie moci aténskeho občianskeho zhromaždenia a o obmedzenie moci šľachty nad aténskou politikou.
V roku 510 pred n. l. pomohli spartské vojská Aténčanom zvrhnúť tyrana Hippiasa, syna Peisistrata. Spartský kráľ Kleomenes I. nastolil prospartskú oligarchiu na čele s Isagorasom. Jeho súper Kleisthenes však s podporou strednej triedy a s pomocou demokratov prevzal moc. Kleomenes zasiahol v rokoch 508 a 506 pred n. l., ale nedokázal zastaviť Kleisténa, ktorého teraz podporovali Aténčania. Vďaka Kleisthenovým reformám obyvatelia Atén vybavili svoje mesto izonomickými inštitúciami – rovnakými právami pre všetkých občanov (hoci občanmi boli len slobodní muži) – a zaviedli ostrakizmus ako trest.
Historici odhadujú, že Kleisthenes sa narodil okolo roku 570 pred Kristom. Kleisthenes bol strýkom Periklovej matky Agariste a Alkibiadovho starého otca z matkinej strany Megakla. Kleisthenes pochádzal z rodu Alkmaeónovcov. Bol synom Agaristu zo Sikyónu a vnukom Kleisténa zo Sikyónu. Na rozdiel od svojho starého otca, ktorý bol tyran, si osvojil politicky demokratické koncepcie. Keď sa Pisistratos ako tyran ujal moci v Aténach, vyhnal svojich politických oponentov a Alkmeonidovcov. Po Pisistratovej smrti v roku 527 pred Kr. sa Kleisthenes vrátil do Atén a stal sa titulárnym archontom. O niekoľko rokov neskôr Pisistratovi nástupcovia, Hipparchos a Hippias, Kleisténa opäť vyhnali. V roku 514 pred Kr. zavraždili Hipparcha Harmodius a Aristogeiton, čo spôsobilo, že Hippias ešte viac pritvrdil svoj postoj k aténskemu ľudu. To viedlo Kleisthena k tomu, aby požiadal delfskú veštiarňu, aby presvedčila Sparťanov, aby mu pomohli oslobodiť Atény od tyranie. Orákulum Kleisthenovu prosbu o pomoc prijalo, pretože jeho rodina predtým pomohla obnoviť svätyňu, keď ju zničil požiar.
Vzostup k moci
S pomocou Sparťanov a Alkmaeonidov (Kleisthenov genos, „klan“) sa zaslúžil o zvrhnutie Hippiáša, tyranského syna Pisistrata. Po páde Hippiovej tyranie Isagoras a Kleisthenes súperili o moc, ale Isagoras získal prevahu tým, že požiadal spartského kráľa Kleomena I., aby mu pomohol vyhnať Kleisthena. Urobil tak pod zámienkou prekliatia Alkmaeonidov. Následne Kleisthenes opustil Atény ako vyhnanec a Isagoras mal v meste bezkonkurenčnú moc. Isagoras sa pustil do zbavovania stoviek Aténčanov ich domovov a ich vyhosťovania pod zámienkou, že aj oni sú prekliati. Pokúsil sa tiež rozpustiť bulu (βουλή), radu aténskych občanov, ktorá bola ustanovená na riadenie každodenných záležitostí mesta. Rada sa však vzoprela a aténsky ľud vyhlásil, že radu podporuje. Isagoras a jeho prívrženci boli nútení utiecť na Akropolu, kde zostali obkľúčení dva dni. Na tretí deň utiekli z mesta a boli vyhnaní. Kleisthenes bol následne povolaný spolu so stovkami vyhnancov a ujal sa vedenia Atén. Hneď po svojom uvedení do funkcie vodcu dal u sochára Antenora postaviť bronzový pomník na počesť milencov a tyranovrahov Harmóda a Aristogeitóna, ktorých dal Hippias popraviť.
Reformy a správa Atén
Po tomto víťazstve začal Kleisthenes reformovať vládu v Aténach. Aby zabránil sporom medzi tradičnými rodmi, ktoré viedli k tyranii, zmenil politickú organizáciu zo štyroch tradičných rodov, ktoré boli založené na rodinných vzťahoch a ktoré tvorili základ aténskej politickej siete vyššej triedy, na desať rodov podľa oblasti ich bydliska (deme), ktoré mali tvoriť základ novej demokratickej štruktúry moci. Predpokladá sa, že demov mohlo byť 139 (hoci o tom sa stále diskutuje), pričom každý z nich bol rozdelený do troch skupín nazývaných tritty (pobrežná oblasť, paralia, a vnútrozemská oblasť, mesogeia). D. M. Lewis tvrdí, že Kleisthenés zaviedol systém demov, aby vyvážil centrálnu zjednocujúcu silu, ktorú má tyrania, s demokratickou koncepciou, podľa ktorej je na vrchole politickej moci ľud (a nie jedna osoba). Ďalším vedľajším produktom systému démov bolo, že rozdelil a oslabil jeho politických protivníkov. Kleisthenés tiež zrušil patronymá v prospech demoným (meno dané podľa dému, ku ktorému človek patrí), čím sa u Aténčanov zvýšil pocit príslušnosti k dému. Táto a ďalšie vyššie uvedené reformy mali ďalší účinok v tom, že prispeli k začleneniu (bohatých, mužských) cudzincov do aténskej spoločnosti.
Zaviedol tiež triedenie – náhodný výber občanov na obsadenie vládnych postov, a nie príbuzenský alebo dedičný. Predpokladá sa tiež, že v rámci ďalšieho kroku na zníženie bariér príbuzenstva a dedičnosti, pokiaľ ide o účasť v aténskej spoločnosti, Kleisthenes zabezpečil, aby sa cudzinci s trvalým pobytom v Aténach mohli stať právne privilegovanými. Okrem toho reorganizoval bulu, ktorá mala za Solóna 400 členov, tak, že mala 500 členov, po 50 z každého kmeňa. Zaviedol tiež bulovú prísahu: „Radiť podľa zákonov, čo je pre ľud najlepšie“. Reorganizoval súdny systém (Dikasteria – súdy), v ktorom sa každý deň vyberalo 201 až 5001 porotcov, z každého kmeňa až 500. Úlohou bule bolo navrhovať zákony zhromaždeniu voliteľov, ktoré sa na tento účel schádzalo v Aténach približne štyridsaťkrát ročne. Navrhované zákony mohlo zhromaždenie zamietnuť, prijať alebo vrátiť na doplnenie.
Kleisthenés možno zaviedol aj ostrakizmus (prvýkrát použitý v roku 487 pred n. l.), pri ktorom hlasovalo najmenej 6 000 občanov, ktorí občana vykázali na desať rokov. Pôvodným a zamýšľaným účelom bolo odhlasovať občana, ktorý bol považovaný za hrozbu pre demokraciu, najpravdepodobnejšie každého, kto sa zdal mať ambície ustanoviť sa za tyrana. Čoskoro sa však na vyhnanstvo začal zameriavať každý občan, o ktorom sa usúdilo, že má v meste príliš veľkú moc (napr. Xantippos v rokoch 485 – 84 pred n. l.). V rámci tohto systému sa vyhnancovi zachoval majetok, ale fyzicky nebol v meste, kde by mohol prípadne vytvoriť novú tyraniu. Jeden z neskorších antických autorov uvádza, že prvým vyhosteným bol samotný Kleisthenes.
Kleisthenes tieto reformy nazval isonomia (nomos znamená zákon) namiesto demokratia. Kleisthenov život po jeho reformách nie je známy, pretože sa o ňom nespomínajú žiadne staroveké texty.
V roku 507 pred n. l., v čase, keď Kleisthenés viedol aténsku politiku, a pravdepodobne na jeho podnet, vyslali demokratické Atény do hlavného mesta Malej Ázie Sardy veľvyslanectvo k Artafernovi, bratovi Dareia I. a achaimenidskému satrapovi, s prosbou o perzskú pomoc, aby mohli čeliť hrozbám zo strany Sparty. Hérodotos uvádza, že Artafernes predtým Aténčanov nepoznal a jeho prvá reakcia bola: „Kto sú títo ľudia?“ Atafernes požiadal Aténčanov o „vodu a zem“, symbol podriadenosti, ak chcú pomoc od achájskeho kráľa. Aténski vyslanci zrejme súhlasili, že sa podriadia a dajú „Zem a vodu“. Artafernes tiež poradil Aténčanom, aby prijali späť aténskeho tyrana Hippiasa. Peržania pohrozili Aténam útokom, ak Hippiáša neprijmú. Aténčania však napriek nebezpečenstvu zo strany Achájskej ríše uprednostnili zachovanie demokracie a vyslanci boli po návrate do Atén vypovedaní a odsúdení.
Potom Aténčania poslali späť Kleisthena a sedemsto domácich, ktorých Kleomenes vyhnal; potom vyslali vyslancov do Sard, ktorí chceli uzavrieť spojenectvo s Peržanmi, lebo vedeli, že vyprovokovali Lakedaimončanov a Kleomenesa k vojne. Keď vyslanci prišli do Sard a hovorili, ako im bolo povedané, sardský miestokráľ Artafrénes, Hystaspov syn, sa ich opýtal: „Čo ste za muži a kde bývate, ktorí si prajú spojenectvo s Peržanmi?“ Keď ho vyslanci informovali, dal im odpoveď, ktorej podstatou bolo, že ak Aténčania dajú kráľovi Dareiovi zem a vodu, uzavrie s nimi spojenectvo, ale ak nie, prikázal im, aby odišli. Vyslanci sa spolu poradili a súhlasili, že dajú, čo sa od nich žiadalo, v túžbe uzavrieť spojenectvo. Vrátili sa teda do svojej krajiny a potom sa im veľmi vyčítalo, čo urobili.
Je možné, že achaimenidský vládca teraz vnímal Aténčanov ako poddaných, ktorí slávnostne sľúbili podriadenosť prostredníctvom daru „zeme a vody“, a že následné činy Aténčanov, ako napríklad ich zásah do iónskej vzbury, boli vnímané ako porušenie prísahy a vzbura voči centrálnej moci achaimenidského vládcu.
