Thomas Stearns Eliot
gigatos | 21 februára, 2022
Thomas Stearns Eliot OM (26. septembra 1888 – 4. januára 1965) bol básnik, esejista, vydavateľ, dramatik, literárny kritik a redaktor. Považuje sa za jedného z najvýznamnejších básnikov 20. storočia a je ústrednou postavou anglicky písanej modernistickej poézie.
Narodil sa v St. Louis v štáte Missouri vo významnej bostonskej brahmanskej rodine, v roku 1914 sa ako 25-ročný presťahoval do Anglicka, kde sa usadil, pracoval a oženil. Britským občanom sa stal v roku 1927 vo veku 39 rokov a následne sa vzdal amerického občianstva.
Eliot na seba prvýkrát upozornil básňou „The Love Song of J. Alfred Prufrock“ z roku 1915, ktorá bola v čase svojho vydania považovaná za obskúrnu. Po nej nasledovali básne „Pustá zem“ (1922), „Dutí ľudia“ (1925), „Popolcová streda“ (1930) a „Štyri kvartetá“ (1943). Známych bolo aj jeho sedem divadelných hier, najmä Vražda v katedrále (1935) a Koktailový večierok (1949). V roku 1948 mu bola udelená Nobelova cena za literatúru „za vynikajúci, priekopnícky prínos k súčasnej poézii“.
Raný život a vzdelanie
Eliotovci boli bostonská brahmanská rodina s koreňmi v Anglicku a Novom Anglicku. Eliotov starý otec William Greenleaf Eliot sa presťahoval do St. Louis v Missouri, aby tam založil unitársku kresťanskú cirkev. Jeho otec Henry Ware Eliot (1843 – 1919) bol úspešný obchodník, prezident a pokladník spoločnosti Hydraulic-Press Brick Company v St. Jeho matka Charlotte Champe Stearnsová (1843 – 1929), ktorá písala poéziu, bola sociálnou pracovníčkou, čo bolo na začiatku 20. storočia v USA nové povolanie. Eliot bol posledným zo šiestich žijúcich detí. Rodina a priatelia ho poznali pod menom Tom, keďže bol menovcom svojho starého otca z matkinej strany Thomasa Stearnsa.
Eliotovo detské zaľúbenie do literatúry možno pripísať viacerým faktorom. Po prvé, ako dieťa musel prekonávať fyzické obmedzenia. Bojoval s vrodenou dvojitou trieslovou prietržou, nemohol sa zúčastňovať na mnohých fyzických aktivitách, a tak mu bolo znemožnené stýkať sa s rovesníkmi. Keďže bol často izolovaný, rozvinula sa jeho láska k literatúre. Keď sa naučil čítať, chlapec sa okamžite stal posadnutý knihami, pričom uprednostňoval príbehy zo života divochov, Divokého západu alebo vzrušujúceho Toma Sawyera od Marka Twaina. Jeho priateľ Robert Sencourt vo svojich spomienkach na Eliota poznamenáva, že mladý Eliot „sa často krútil na sedadle pri okne za obrovskou knihou a staval drogu snov proti bolesti života“. Po druhé, Eliot vďačil svojmu rodnému mestu za to, že podnecovalo jeho literárnu víziu: „Louis ma ovplyvnilo hlbšie ako ktorékoľvek iné prostredie. Mám pocit, že v tom, že človek prežil detstvo pri veľkej rieke, je niečo, čo je nesprostredkovateľné ľuďom, ktorí ho neprežili. Považujem sa za šťastlivca, že som sa narodil tu, a nie v Bostone, New Yorku alebo Londýne.“
V rokoch 1898 až 1905 navštevoval Smithovu akadémiu, chlapčenskú prípravku Washingtonskej univerzity, kde študoval latinčinu, starogréčtinu, francúzštinu a nemčinu. Poéziu začal písať ako štrnásťročný pod vplyvom prekladu Rubajátu Omara Chajjáma od Edwarda Fitzgeralda. Povedal, že výsledky boli pochmúrne a zúfalé, a preto ich zničil. Jeho prvá publikovaná báseň „A Fable For Feasters“ (Báseň pre hodovníkov) vznikla ako školské cvičenie a bola uverejnená v časopise Smith Academy Record vo februári 1905. V apríli 1905 tam bola uverejnená aj jeho najstaršia zachovaná báseň v rukopise, lyrická báseň bez názvu, neskôr prepracovaná a znovu uverejnená ako „Pieseň“ v The Harvard Advocate, študentskom literárnom časopise Harvardovej univerzity. V roku 1905 uverejnil aj tri poviedky: „Birds of Prey“ (Dravé vtáky), „A Tale of a Whale“ (Príbeh o veľrybe) a „The Man Who Was King“ (Muž, ktorý bol kráľom). Posledná spomínaná poviedka odrážala jeho prieskum dediny Igorotov počas návštevy Svetovej výstavy v St. Louis v roku 1904. Jeho záujem o domorodé národy teda predchádzal jeho antropologickému štúdiu na Harvarde.
Eliot žil prvých 16 rokov svojho života v St. Louis v štáte Missouri v dome na Locust Street, kde sa narodil. Po odchode do školy v roku 1905 sa do St. Louis vracal len na prázdniny a návštevy. Napriek tomu, že sa z mesta odsťahoval, Eliot napísal priateľovi, že „Missouri a Mississippi na mňa urobili hlbší dojem ako ktorákoľvek iná časť sveta“.
Po absolvovaní Smithovej akadémie Eliot navštevoval prípravný ročník Miltonovej akadémie v Massachusetts, kde sa zoznámil so Scofieldom Thayerom, ktorý neskôr vydal Pustinu. V rokoch 1906 až 1909 študoval na Harvard College, kde v roku 1909 získal titul bakalára umenia vo výberovom programe podobnom porovnávacej literatúre a v nasledujúcom roku titul magistra umenia v odbore anglická literatúra. Kvôli ročnému pobytu na Milton Academy mohol Eliot získať titul Bachelor of Arts po troch rokoch namiesto obvyklých štyroch. Frank Kermode píše, že najdôležitejším momentom Eliotovej vysokoškolskej kariéry bol rok 1908, keď objavil knihu Arthura Symmonsa Symbolistické hnutie v literatúre. Tá mu predstavila Julesa Laforguea, Arthura Rimbauda a Paula Verlaina. Eliot napísal, že bez Verlaina by možno nikdy nepočul o Tristanovi Corbièrovi a jeho knihe Les amours jaunes, diele, ktoré ovplyvnilo priebeh Eliotovho života. V časopise The Harvard Advocate uverejnil niekoľko svojich básní a stal sa celoživotným priateľom Conrada Aikena, amerického spisovateľa a kritika.
Po práci asistenta filozofie na Harvarde v rokoch 1909 až 1910 sa Eliot presťahoval do Paríža, kde v rokoch 1910 až 1911 študoval filozofiu na Sorbonne. Navštevoval prednášky Henriho Bergsona a čítal poéziu u Henriho Albana-Fourniera. V rokoch 1911 až 1914 bol opäť na Harvarde a študoval indickú filozofiu a sanskrit. Počas štúdia na Harvarde sa Eliot zoznámil s Emily Haleovou a zamiloval sa do nej. V roku 1914 Eliot získal štipendium na Merton College v Oxforde. Najprv navštívil Marburg v Nemecku, kde plánoval absolvovať letný program, ale keď vypukla prvá svetová vojna, odišiel namiesto toho do Oxfordu. V tom čase navštevovalo Merton toľko amerických študentov, že spoločenstvo Junior Common Room navrhlo návrh, „že táto spoločnosť neschvaľuje amerikanizáciu Oxfordu“. Návrh bol zamietnutý o dva hlasy po tom, čo Eliot študentom pripomenul, za koľko vďačia americkej kultúre.
Eliot napísal Conradovi Aikenovi na Silvestra 1914: „Nenávidím univerzitné mestá a univerzitných ľudí, ktorí sú všade rovnakí, s tehotnými manželkami, rozťahanými deťmi, množstvom kníh a odpornými obrazmi na stenách Oxford je veľmi pekný, ale nemám rád, keď je mŕtvy.“ Útekom z Oxfordu strávil Eliot väčšinu času v Londýne. Toto mesto malo na Eliota monumentálny a život meniaci vplyv z viacerých dôvodov, z ktorých najvýznamnejším bolo jeho zoznámenie sa s vplyvným americkým literátom Ezrom Poundom. Spojenie cez Aikena vyústilo do dohodnutého stretnutia a 22. septembra 1914 Eliot navštívil Poundov byt. Pound okamžite považoval Eliota za „hodného sledovania“ a mal zásadný význam pre Eliotovu začínajúcu básnickú kariéru, keďže sa zaslúžil o jeho propagáciu prostredníctvom spoločenských podujatí a literárnych stretnutí. Podľa životopisca Johna Worthena sa teda Eliot počas svojho pobytu v Anglicku „stretával s Oxfordom tak málo, ako to len bolo možné“. Namiesto toho trávil dlhý čas v Londýne v spoločnosti Ezru Pounda a „niektorých moderných umelcov, ktorých vojna zatiaľ ušetrila Najviac mu pomáhal Pound, ktorý ho všade uvádzal“. Nakoniec sa Eliot v Mertone neusadil a po roku odišiel. V roku 1915 vyučoval angličtinu na Birkbecku na Londýnskej univerzite.
V roku 1916 dokončil doktorskú dizertačnú prácu pre Harvard na tému „Poznanie a skúsenosť vo filozofii F. H. Bradleyho“, ale na skúšku viva voce sa nevrátil.
Manželstvo
Pred odchodom z USA povedal Eliot Emily Haleovej, že je do nej zamilovaný. V rokoch 1914 a 1915 si s ňou z Oxfordu vymieňal listy, ale stretli sa až v roku 1927. V liste Aikenovi koncom decembra 1914 26-ročný Eliot napísal: „Som veľmi závislý od žien (myslím tým ženskú spoločnosť).“ O necelé štyri mesiace neskôr Thayer zoznámil Eliota s Vivienne Haigh-Woodovou, guvernantkou z Cambridge. Vzali sa 26. júna 1915 na matričnom úrade v Hampsteade.
Po krátkej návšteve rodiny v Spojených štátoch sa Eliot vrátil do Londýna a prijal niekoľko učiteľských miest, napríklad prednášal na Birkbeck College na Londýnskej univerzite. Filozof Bertrand Russell sa zaujímal o Vivienne, kým novomanželia bývali v jeho byte. Niektorí vedci naznačovali, že s Russellom mala pomer, ale tieto obvinenia sa nikdy nepotvrdili.
Manželstvo bolo výrazne nešťastné, čiastočne kvôli Vivienniným zdravotným problémom. V liste adresovanom Ezrovi Poundovi uvádza rozsiahly zoznam svojich symptómov, medzi ktoré patrili vysoká teplota, únava, nespavosť, migrény a zápal hrubého čreva. Spolu so zjavnou duševnou nestabilitou to znamenalo, že ju Eliot a jej lekári často posielali na dlhší čas preč v nádeji, že sa jej zdravotný stav zlepší. A ako čas plynul, čoraz viac sa od nej vzďaľoval. Manželia sa formálne rozišli v roku 1933 a v roku 1938 ju Vivienin brat Maurice proti jej vôli umiestnil do psychiatrickej liečebne, kde zostala až do svojej smrti na srdcovú chorobu v roku 1947.
Ich vzťah sa stal predmetom divadelnej hry Tom & Viv z roku 1984, ktorá bola v roku 1994 adaptovaná ako rovnomenný film.
V súkromnom dokumente, ktorý napísal vo svojich šesťdesiatich rokoch, sa Eliot vyznal: „Presvedčil som sám seba, že som sa do Vivienne zamiloval len preto, že som chcel spáliť svoje lode a zaviazať sa, že zostanem v Anglicku. A ona sa presvedčila (tiež pod vplyvom Pounda), že zachráni básnika tým, že ho udrží v Anglicku. Jej manželstvo neprinieslo žiadne šťastie. Mne prinieslo stav mysle, z ktorého vznikla Pustá zem.“
Vyučovanie, bankovníctvo a vydavateľská činnosť
Po odchode z Mertonu pracoval Eliot ako učiteľ, najmä na Highgate School v Londýne, kde vyučoval francúzštinu a latinčinu: medzi jeho žiakov patril aj John Betjeman. Neskôr učil na Kráľovskom gymnáziu v High Wycombe v grófstve Buckinghamshire. Aby si privyrobil, písal knižné recenzie a prednášal na večerných nadstavbových kurzoch na University College London a v Oxforde. V roku 1917 prijal miesto v banke Lloyds v Londýne, kde pracoval na zahraničných účtoch. Na ceste do Paríža v auguste 1920 s výtvarníkom Wyndhamom Lewisom sa zoznámil so spisovateľom Jamesom Joyceom. Eliot povedal, že Joycea považuje za arogantného, a Joyce v tom čase pochyboval o Eliotových básnických schopnostiach, ale čoskoro sa z nich stali priatelia a Eliot navštevoval Joycea vždy, keď bol v Paríži. Eliot a Wyndham Lewis tiež udržiavali blízke priateľstvo, ktoré viedlo k tomu, že Lewis neskôr v roku 1938 vytvoril svoj známy Eliotov portrét.
Charles Whibley odporučil T. S. Eliota Geoffreymu Faberovi. V roku 1925 Eliot opustil Lloyds a stal sa riaditeľom vydavateľstva Faber and Gwyer (neskôr Faber and Faber), kde zostal až do konca svojej kariéry. V spoločnosti Faber and Faber bol zodpovedný za vydávanie významných anglických básnikov vrátane W. H. Audena, Stephena Spendera, Charlesa Madgea a Teda Hughesa.
Konverzia k anglikánstvu a britské občianstvo
29. júna 1927 Eliot konvertoval z unitárstva na anglikánstvo a v novembri toho istého roku prijal britské občianstvo. Stal sa správcom svojho farského kostola St Stephen’s na Gloucester Road v Londýne a doživotným členom Spoločnosti kráľa Karola mučeníka. Osobitne sa označil za anglo-katolíka a vyhlásil sa za „klasika v literatúre, rojalistu v politike a anglo-katolíka O 30 rokov neskôr sa Eliot o svojich náboženských názoroch vyjadril, že v sebe spája „katolícke zmýšľanie, kalvínske dedičstvo a puritánsky temperament“. Mal aj širšie duchovné záujmy a vyjadril sa, že „cestu pokroku moderného človeka vidím v jeho zaoberaní sa vlastným ja, svojím vnútrom“, a ako vzory takéhoto smerovania uviedol Goetheho a Rudolfa Steinera.
Jeden z Eliotových životopiscov, Peter Ackroyd, poznamenal, že „ciele boli dvojaké. Prvý: anglikánska cirkev ponúkla Eliotovi istú nádej pre seba samého a myslím, že Eliot potreboval nejaké miesto na odpočinok. Ale po druhé, pripútala Eliota k anglickej komunite a anglickej kultúre“.
Rozchod a nové manželstvo
V roku 1932 Eliot už nejaký čas uvažoval o rozchode s manželkou. Keď mu Harvard ponúkol profesúru Charlesa Eliota Nortona na akademický rok 1932 – 1933, prijal ju a nechal Vivienne v Anglicku. Po návrate si s ňou dohodol formálne odlúčenie a od svojho odchodu do Ameriky v roku 1932 až do jej smrti v roku 1947 sa s ňou okrem jedného stretnutia vyhýbal. Vivienne bola v roku 1938 umiestnená do psychiatrickej liečebne Northumberland House vo Woodberry Down v Manor House v Londýne, kde zostala až do svojej smrti. Hoci Eliot bol stále legálne jej manželom, nikdy ju nenavštívil. V rokoch 1933 až 1946 mal Eliot blízky citový vzťah s Emily Haleovou. Eliot neskôr zničil listy, ktoré mu Haleová poslala, ale Haleová darovala Eliotove listy Univerzitnej knižnici Princetonskej univerzity, kde boli zapečatené až do roku 2020. Keď sa Eliot dozvedel o darovaní, uložil svoje vlastné svedectvo o ich vzťahu na Harvardskej univerzite, aby sa otvorilo vždy, keď budú listy z Princetonu.
V rokoch 1938 až 1957 bola Eliotovou verejnou spoločníčkou Mary Trevelyanová z Londýnskej univerzity, ktorá sa zaňho chcela vydať a zanechala mu podrobné spomienky.
V rokoch 1946 až 1957 žil Eliot v byte na adrese Carlyle Mansions 19 v Chelsea so svojím priateľom Johnom Davy Haywardom, ktorý zhromažďoval a spravoval Eliotove dokumenty a sám sa označoval za „správcu Eliotovho archívu“. Hayward zozbieral aj Eliotove verše spred Prufrocku, ktoré po Eliotovej smrti komerčne vydal pod názvom Básne napísané v ranej mladosti. Keď sa Eliot a Hayward v roku 1957 rozišli, Hayward si ponechal svoju zbierku Eliotových dokumentov, ktorú v roku 1965 odkázal King’s College v Cambridge.
10. januára 1957 sa Eliot vo veku 68 rokov oženil s 30-ročnou Esmé Valerie Fletcherovou. Na rozdiel od svojho prvého manželstva Eliot Fletcherovú dobre poznal, keďže od augusta 1949 bola jeho sekretárkou v spoločnosti Faber and Faber. Svadbu držali v tajnosti; obrad sa konal v kostole svätého Barnabáša v Kensingtone v Londýne o 6.15 ráno prakticky bez účasti iných osôb okrem rodičov jeho manželky. Eliot nemal deti ani s jednou zo svojich manželiek. Začiatkom 60. rokov 20. storočia, v tom čase už s podlomeným zdravím, pracoval Eliot ako redaktor pre Wesleyan University Press, ktorý vyhľadával nových básnikov v Európe na publikovanie. Po Eliotovej smrti sa Valerie venovala zachovávaniu jeho odkazu tým, že editovala a komentovala Listy T. S. Eliota a faksimile návrhu Pustej zeme. Valerie Eliotová zomrela 9. novembra 2012 vo svojom dome v Londýne.
Smrť a vyznamenania
Eliot zomrel na rozedmu pľúc vo svojom dome v Kensingtone v Londýne 4. januára 1965 a bol spopolnený v krematóriu Golders Green. V súlade s jeho želaním bol jeho popol prenesený do kostola svätého Michala a všetkých anjelov v East Coker, dediny v Somersete, odkiaľ jeho predkovia Eliot emigrovali do Ameriky. Na stene kostola je umiestnená pamätná tabuľa s citátom z jeho básne East Coker: „Na mojom začiatku je môj koniec. V mojom konci je môj začiatok.“
V roku 1967, pri príležitosti druhého výročia jeho úmrtia, bol Eliot pripomenutý umiestnením veľkého kameňa do podlahy v kútiku básnikov v londýnskom Westminsterskom opátstve. Na kameni, ktorý vytesal dizajnér Reynolds Stone, sú uvedené jeho životné dáta, jeho Rad za zásluhy a citát z jeho básne Little Gidding, „komunikácia
V roku 1986 bola na bytovom dome č. 3 v Kensington Court Gardens, kde žil a zomrel, umiestnená modrá pamätná tabuľa.
Na básnika svojho formátu vytvoril Eliot pomerne malý počet básní. Uvedomoval si to už na začiatku svojej kariéry. J. H. Woodsovi, jednému zo svojich bývalých profesorov na Harvarde, napísal: „Moja povesť v Londýne je postavená na jednej malej zbierke veršov a udržiava sa tým, že sa za rok vytlačia dve alebo tri ďalšie básne. Jediné, na čom záleží, je, aby boli dokonalé svojho druhu, aby každá z nich bola udalosťou.“
Eliot svoje básne zvyčajne najprv publikoval jednotlivo v periodikách alebo v malých knižkách či brožúrach a potom ich zozbieral do kníh. Jeho prvou zbierkou bol Prufrock a iné poznámky (1917). V roku 1920 vydal ďalšie básne v zbierkach Ara Vos Prec (Londýn) a Poems: 1920 (New York). Tieto zbierky obsahovali tie isté básne (v inom poradí) s tým rozdielom, že „Óda“ v britskom vydaní bola nahradená „Hystériou“ v americkom vydaní. V roku 1925 zozbieral Pustinu a básne v Prufrocku a Básňach do jedného zväzku a pridal k nim Dutých mužov, čím vznikli Básne: 1909-1925. Odvtedy toto dielo aktualizoval ako Zbierka básní. Výnimku tvoria Old Possum’s Book of Practical Cats (Básne napísané v ranej mladosti, vydané posmrtne v roku 1967 a pozostávajúce najmä z básní uverejnených v rokoch 1907 až 1910 v časopise The Harvard Advocate, a Inventions of the March Hare: Básne z rokov 1909 – 1917, materiál, ktorý Eliot nikdy nemal v úmysle vydať a ktorý vyšiel posmrtne v roku 1997.
V jednom rozhovore v roku 1959 Eliot povedal o svojej národnosti a jej úlohe v jeho diele: „Povedal by som, že moja poézia má zjavne viac spoločného s mojimi významnými súčasníkmi v Amerike než s čímkoľvek, čo napísala moja generácia v Anglicku. Tým som si istý. … Nebola by taká, aká je, a viem si predstaviť, že by nebola taká dobrá; povedané čo najskromnejšie, nebola by taká, aká je, keby som sa bol narodil v Anglicku, a nebola by taká, aká je, keby som bol zostal v Amerike. Je to kombinácia viacerých vecí. Ale vo svojich zdrojoch, vo svojich emocionálnych prameňoch pochádza z Ameriky.“
Cleo McNelly Kearnsová vo svojom životopise uvádza, že Eliot bol hlboko ovplyvnený indickými tradíciami, najmä upanišádami. Od sanskritského záveru Pustatiny až po časť „Čo myslel Krišna“ v Štyroch kvartetách ukazuje, ako veľmi tvorili indické náboženstvá, presnejšie hinduizmus, filozofický základ jeho myšlienkového procesu. Treba tiež uznať, ako ukázal Chinmoy Guha vo svojej knihe Kde sa krížia sny: T S Eliot and French Poetry (Macmillan, 2011), že bol hlboko ovplyvnený francúzskymi básnikmi od Baudelaira po Paula Valéryho. On sám vo svojej eseji o W. B. Yeatsovi z roku 1940 napísal: „V tomto prípade ide o jeho vlastný život: „Poézia, ktorú som potreboval, aby som sa naučil používať svoj vlastný hlas, v angličtine vôbec neexistovala, našiel som ju len vo francúzštine. („Yeats“, On Poetry and Poets, 1948).
„The Love Song of J. Alfred Prufrock“
V roku 1915 Ezra Pound, zámorský redaktor časopisu Poetry, odporučil zakladateľke časopisu Harriet Monroeovej, aby uverejnila „The Love Song of J. Alfred Prufrock“. Hoci sa zdá, že postava Prufrocka je v strednom veku, Eliot napísal väčšinu básne, keď mal len dvadsaťdva rokov. Jej dnes už slávne úvodné verše, v ktorých prirovnáva večernú oblohu k „pacientovi éterizovanému na stole“, boli považované za šokujúce a urážlivé, najmä v čase, keď bola georgiánska poézia oslavovaná pre svoje odvodeniny od romantických básnikov devätnásteho storočia.
Štruktúra básne bola silne ovplyvnená Eliotovým rozsiahlym čítaním Danteho a odkazuje na viaceré literárne diela vrátane Hamleta a diel francúzskych symbolistov. Jej prijatie v Londýne možno posúdiť na základe nepodpísanej recenzie v The Times Literary Supplement z 21. júna 1917. „Skutočnosť, že tieto veci napadli pánovi Eliotovi, má určite pre každého, dokonca aj pre neho samého, najmenší význam. Určite nemajú žiadny vzťah k poézii.“
„Pustatina“
V októbri 1922 Eliot uverejnil Pustinu v časopise The Criterion. Eliotovo venovanie il miglior fabbro („lepšiemu remeselníkovi“) odkazuje na významný podiel Ezru Pounda na úprave a pretváraní básne z dlhšieho Eliotovho rukopisu na skrátenú verziu, ktorá sa objavuje v publikácii.
Vznikla v období Eliotových osobných ťažkostí – rozpadalo sa mu manželstvo a on aj Vivienne trpeli nervovými poruchami. Pred vydaním básne v knižnej podobe v decembri 1922 sa Eliot dištancoval od jej vízie zúfalstva. Dňa 15. novembra 1922 napísal Richardovi Aldingtonovi: „Pokiaľ ide o Pustinu, tá je už minulosťou a ja sa teraz usilujem o novú formu a štýl.“ Báseň sa často číta ako obraz dezilúzie povojnovej generácie. Odmietajúc tento názor, Eliot v roku 1931 poznamenal: „Keď som napísal báseň Pustá zem, niektorí z tých súhlasnejších kritikov tvrdili, že som vyjadril ‚dezilúziu generácie‘, čo je nezmysel. Možno som pre nich vyjadril ich vlastnú ilúziu dezilúzie, ale to nebolo súčasťou môjho zámeru“
Báseň je známa svojou nejasnou povahou – kĺzaním medzi satirou a proroctvom, náhlymi zmenami hovoriaceho, miesta a času. Táto štrukturálna zložitosť je jedným z dôvodov, prečo sa báseň stala skúšobným kameňom modernej literatúry, básnickým náprotivkom románu Jamesa Joycea Odysseus, ktorý vyšiel v tom istom roku.
Medzi jeho najznámejšie frázy patria „Apríl je najkrutejší mesiac“, „Ukážem ti strach v hrsti prachu“ a „Šantih šantih šantih“. Báseň sa končí sanskritskou mantrou.
„The Hollow Men“
„The Hollow Men“ vyšiel v roku 1925. Podľa kritika Edmunda Wilsona znamenala „vrchol fázy zúfalstva a beznádeje, ktorá bola tak účinne vyjadrená v Pustatine“. Je to Eliotova hlavná báseň z konca 20. rokov 20. storočia. Podobne ako v iných Eliotových dielach sa jej témy prelínajú a sú fragmentárne. Povojnová Európa pod vplyvom Versaillskej zmluvy (ktorou Eliot opovrhoval), ťažkosti s nádejou a náboženským obrátením, Eliotovo nevydarené manželstvo.
Allen Tate si všimol posun v Eliotovej metóde a napísal: „Mytológie v ‚Dutých ľuďoch‘ úplne miznú.“ To je zarážajúce tvrdenie pre báseň, ktorá je tak zadĺžená Dantemu ako čokoľvek iné v Eliotovej ranej tvorbe, nehovoriac o modernej anglickej mytológii – „starom Guyovi Fawkesovi“ zo Sprisahania pušného prachu – alebo o koloniálnom a agrárnom mýte Josepha Conrada a Jamesa Georgea Frazera, ktoré sa, prinajmenšom z dôvodov textovej histórie, ozývajú v Pustej zemi. „Nepretržitá paralela medzi súčasnosťou a starovekom“, ktorá je taká charakteristická pre jeho mýtickú metódu, zostala vo výbornej forme. „Dutí ľudia“ obsahujú niektoré z Eliotových najslávnejších veršov, najmä ich záver:
Takto sa končí svetNie s rachotom, ale so šumom.
„Popolcová streda“
„Popolcová streda“ je prvá dlhá báseň, ktorú Eliot napísal po svojej konverzii k anglikánstvu v roku 1927. Vyšla v roku 1930 a zaoberá sa bojom, ktorý nastane, keď človek, ktorému chýbala viera, ju získa. Niekedy sa označuje ako Eliotova „báseň obrátenia“, je bohato, ale dvojzmyselne aluzívna a zaoberá sa snahou prejsť od duchovnej neplodnosti k nádeji na ľudskú spásu. Eliotov štýl písania v „Popolcovej strede“ ukázal výrazný posun oproti poézii, ktorú písal pred svojím obrátením v roku 1927, a jeho štýl po obrátení pokračoval v podobnom duchu. Jeho štýl sa stal menej ironickým a básne už neboli zaľudnené viacerými postavami v dialógu. Eliotova tematika sa tiež viac zamerala na jeho duchovné problémy a kresťanskú vieru.
Mnohí kritici boli z filmu Popolcová streda mimoriadne nadšení. Edwin Muir tvrdil, že je to jedna z najdojímavejších básní, ktoré Eliot napísal, a možno aj „najdokonalejšia“, hoci nie každý ju prijal dobre. Základom básne je ortodoxné kresťanstvo, ktoré znechutilo mnohých sekulárnejších literátov.
Old Possum’s Book of Practical Cats (Kniha o praktických mačkách)
V roku 1939 Eliot vydal knihu ľahkých veršov Old Possum’s Book of Practical Cats. („Old Possum“ bola priateľská prezývka Ezru Pounda pre Eliota.) Prvé vydanie malo na obálke ilustráciu autora. V roku 1954 skomponoval skladateľ Alan Rawsthorne šesť básní pre recitátora a orchester v diele s názvom Practical Cats (Praktické mačky). Po Eliotovej smrti sa kniha stala základom muzikálu Cats Andrewa Lloyda Webbera, ktorý bol prvýkrát uvedený v londýnskom West Ende v roku 1981 a nasledujúci rok mal premiéru na Broadwayi.
Štyri kvartetá
Eliot považoval Štyri kvartetá za svoje majstrovské dielo a práve toto dielo ho najviac priviedlo k udeleniu Nobelovej ceny za literatúru. Pozostáva zo štyroch dlhých básní, z ktorých každá bola prvýkrát publikovaná samostatne: „Burnt Norton“ (1936), „East Coker“ (1940), „The Dry Salvages“ (1941) a „Little Gidding“ (1942). Každá z nich má päť častí. Hoci sa bránia jednoduchej charakteristike, každá báseň obsahuje meditácie o povahe času v nejakom dôležitom ohľade – teologickom, historickom, fyzickom – a o jeho vzťahu k ľudskému životu. Každá báseň je spojená s jedným zo štyroch klasických živlov, a to vzduchom, zemou, vodou a ohňom.
„Burnt Norton“ je meditatívna báseň, ktorá sa začína tým, že rozprávač sa počas prechádzky záhradou snaží sústrediť na prítomný okamih, pričom sa zameriava na obrazy a zvuky, ako sú vták, ruže, oblaky a prázdny bazén. Meditácia vedie rozprávača k dosiahnutiu „nehybného bodu“, v ktorom sa nesnaží nikam dostať ani zažiť miesto a
„East Coker“ pokračuje v skúmaní času a významu a v známej pasáži sa zameriava na povahu jazyka a poézie. Z temnoty Eliot ponúka riešenie: „Povedal som svojej duši: „Buď ticho a čakaj bez nádeje.“
„The Dry Salvages“ sa zaoberá vodným živlom prostredníctvom obrazov rieky a mora. Snaží sa obsiahnuť protiklady: „Minulosť a budúcnosť
„Little Gidding“ (živel ohňa) je najviac antologizovaným kvartetom. Eliotove zážitky ako leteckého dozorcu počas Blitzu dodávajú básni silu a predstavuje si stretnutie s Dantem počas nemeckého bombardovania. Začiatok Kvartetov (to vytvára oživenie, kde po prvý raz hovorí o láske ako o hybnej sile všetkých skúseností. Na tomto pozadí sa Kvartetá končia afirmáciou Juliany z Norwichu: „Všetko bude dobré a
Štyri kvartetá čerpajú z kresťanskej teológie, umenia, symboliky a jazyka takých osobností ako Dante a mystici svätý Ján z Kríža a Juliana z Norwichu.
S významnou výnimkou Štyroch kvartetov zameral Eliot po Popolcovej strede väčšinu svojej tvorivej energie na písanie veršovaných hier, väčšinou komédií alebo hier so spásonosným koncom. Dlho bol kritikom a obdivovateľom alžbetínskej a jakobínskej veršovanej drámy; svedčia o tom jeho narážky na Webstera, Thomasa Middletona, Williama Shakespeara a Thomasa Kyda v Pustej zemi. V prednáške z roku 1933 povedal: „Každý básnik by si rád myslel, že má nejaký priamy spoločenský úžitok. Chcel by byť čímsi ako populárnym zabávačom a mať možnosť myslieť si svoje vlastné myšlienky za tragickou alebo komickou maskou. Chcel by sprostredkovať potešenie z poézie nielen širšiemu publiku, ale aj väčším skupinám ľudí spoločne; a divadlo je na to najlepším miestom.“
Po Pustatine (1922) napísal, že „teraz cíti novú formu a štýl“. Jedným z jeho projektov bolo napísanie veršovanej hry, v ktorej by použil niektoré rytmy raného jazzu. V hre vystupoval „Sweeney“, postava, ktorá sa objavila vo viacerých jeho básňach. Hoci Eliot hru nedokončil, uverejnil z nej dve scény. Tieto scény s názvami Fragment of a Prologue (1926) a Fragment of an Agon (1927) boli publikované spoločne v roku 1932 pod názvom Sweeney Agonistes. Hoci Eliot poznamenal, že táto hra nebola zamýšľaná ako jednoaktovka, niekedy sa ako taká hrá.
V roku 1934 bola v prospech kostolov v londýnskej diecéze uvedená Eliotova divadelná hra The Rock. Z veľkej časti išlo o spoločné dielo; Eliot prijal zásluhy len za autorstvo jednej scény a refrénov. George Bell, biskup z Chichesteru, sa zaslúžil o spojenie Eliota s producentom E. Martinom Brownom pri inscenácii Skaly a neskôr poveril Eliota napísaním ďalšej hry pre festival v Canterbury v roku 1935. Túto hru, Vražda v katedrále, týkajúcu sa smrti mučeníka Tomáša Becketa, mal Eliot viac pod kontrolou. Eliotov životopisec Peter Ackroyd poznamenáva, že „pre , Vražda v katedrále a nasledujúce veršované hry predstavovali dvojitú výhodu: umožňovali mu praktizovať poéziu, ale ponúkali aj vhodný domov pre jeho náboženskú citlivosť“. Potom pracoval na „komerčnejších“ hrách pre širšie publikum: (1939), The Cocktail Party (1949), The Confidential Clerk, (1953) a The Elder Statesman (1958) (posledné tri hry produkoval Henry Sherek a režíroval E. Martin Browne). Broadwayská inscenácia hry The Cocktail Party v New Yorku získala v roku 1950 cenu Tony za najlepšiu hru. Eliot napísal The Cocktail Party počas svojho hosťovania na Institute for Advanced Study.
Pokiaľ ide o jeho metódu písania hier, Eliot vysvetlil: „Ak sa rozhodnem napísať hru, začínam aktom voľby. Rozhodnem sa pre konkrétnu emocionálnu situáciu, z ktorej vzniknú postavy a zápletka. A potom môžu vzniknúť verše poézie: nie z pôvodného impulzu, ale zo sekundárnej stimulácie podvedomia.“
Eliot významne prispel aj do oblasti literárnej kritiky a výrazne ovplyvnil školu novej kritiky. Svoje dielo trochu sebakriticky a bagatelizujúco hodnotil a raz povedal, že jeho kritika je len „vedľajším produktom“ jeho „súkromnej básnickej dielne“. Kritik William Empson však raz povedal: „Neviem s istotou, koľko si toho vymyslel môj vlastný rozum, nehovoriac o tom, koľko z toho je reakciou naňho alebo dokonca dôsledkom jeho nesprávneho čítania. Má veľmi prenikavý vplyv, možno nie nepodobný východnému vetru.“
Vo svojej kritickej eseji Tradícia a individuálny talent Eliot tvrdí, že umenie nemožno chápať vo vákuu, ale v kontexte predchádzajúcich umeleckých diel. „Vo zvláštnom zmysle… sa musí nevyhnutne posudzovať podľa noriem minulosti.“ Táto esej mala významný vplyv na Novú kritiku, pretože zaviedla myšlienku, že hodnota umeleckého diela sa musí posudzovať v kontexte predchádzajúcich diel umelca, v „simultánnom poriadku“ diel (t. j. v „tradícii“). Sám Eliot túto koncepciu použil pri mnohých svojich dielach, najmä pri svojej dlhšej básni Pustá zem.
Pre novú kritiku bola dôležitá aj myšlienka „objektívneho korelatívu“, ktorú Eliot formuloval v eseji Hamlet a jeho problémy a ktorá predpokladá súvislosť medzi slovami textu a udalosťami, stavmi mysle a skúsenosťami. Táto predstava pripúšťa, že báseň znamená to, čo hovorí, ale naznačuje, že môže existovať nesubjektívny súd založený na rozdielnych – ale možno korolovateľných – interpretáciách diela rôznymi čitateľmi.
Vo všeobecnosti si noví kritici brali príklad z Eliota, pokiaľ ide o jeho „klasické“ ideály a náboženské myslenie; jeho pozornosť venovanú poézii a dráme začiatku 17. storočia; jeho odsudzovanie romantikov, najmä Shelleyho; jeho tvrdenie, že dobré básne nepredstavujú „uvoľnenie emócií, ale únik pred emóciami“; a jeho naliehanie, že „básnici… v súčasnosti musia byť ťažkí“.
Eliotove eseje boli hlavným faktorom oživenia záujmu o metafyzických básnikov. Eliot vyzdvihoval najmä schopnosť metafyzických básnikov zobraziť skúsenosť ako psychologickú a zmyslovú a zároveň vniesť do tohto zobrazenia – podľa Eliota – dôvtip a jedinečnosť. Eliotova esej Metafyzickí básnici spolu s tým, že metafyzickej poézii priradila nový význam a pozornosť, predstavila jeho dnes už známu definíciu „zjednotenej senzibility“, ktorú niektorí považujú za to isté, čo pojem „metafyzický“.
Jeho báseň Pustá zem z roku 1922 možno lepšie pochopiť aj vo svetle jeho kritickej práce. Tvrdil, že básnik musí písať „programovú kritiku“, t. j. básnik by mal písať skôr na podporu svojich vlastných záujmov než na podporu „historickej vedy“. Pri pohľade z Eliotovej kritickej optiky Pustá zem pravdepodobne ukazuje skôr jeho osobné zúfalstvo z prvej svetovej vojny než jej objektívne historické chápanie.
Na sklonku svojej kariéry sústredil Eliot väčšinu svojej tvorivej energie na písanie pre divadlo; niektoré z jeho skorších kritických prác, napríklad eseje „Poézia a dráma“ a „Možnosť poetickej drámy“, sa zameriavali na estetiku písania drámy vo veršoch.
Reakcie na jeho poéziu
Spisovateľ Ronald Bush poznamenáva, že Eliotove rané básne ako „The Love Song of J. Alfred Prufrock“, „Portrait of a Lady“, „La Figlia Che Piange“, „Preludes“ a „Rhapsody on a Windy Night“ mali “ bol tak jedinečný a presvedčivý, a ich istota ohromil súčasníkov, ktorí mali tú česť čítať ich v rukopise. Napríklad Aiken žasol nad tým, „aké ostré, úplné a sui generis to celé bolo, od samého začiatku. Tá celistvosť je tam od samého začiatku.“
Prvé kritické ohlasy na Eliotovu Pustinu boli zmiešané. Bush poznamenáva, že dielo bolo spočiatku správne vnímané ako dielo s džezovou synkopou – a podobne ako džez 20. rokov 20. storočia v podstate obrazoborecké.“ Niektorí kritici, ako napríklad Edmund Wilson, Conrad Aiken a Gilbert Seldes, si mysleli, že ide o najlepšiu poéziu, aká sa píše v anglickom jazyku, zatiaľ čo iní ju považovali za ezoterickú a zámerne zložitú. Edmund Wilson ako jeden z kritikov, ktorí Eliota chválili, ho nazval „jedným z našich jediných autentických básnikov“. Wilson poukázal aj na niektoré Eliotove slabiny ako básnika. V súvislosti s Pustinou Wilson pripúšťa jej nedostatky („nedostatok štrukturálnej jednoty“), ale dospel k záveru: „Pochybujem, že existuje jediná iná rovnako dlhá báseň súčasného Američana, ktorá by vykazovala také vysoké a rozmanité majstrovstvo anglického verša.“
Charles Powell kritizoval Eliota negatívne a označil jeho básne za nezrozumiteľné. A podobne boli zmätení aj autori časopisu Time, ktorí si nevedeli predstaviť takú náročnú báseň, akou je Pustá zem. John Crowe Ransom napísal negatívne kritiky Eliotovej tvorby, ale vyjadril sa aj pozitívne. Napríklad, hoci Ransom negatívne kritizoval Pustú zem pre jej „extrémnu nesúvislosť“, Ransom Eliotovo dielo úplne neodsúdil a uznal, že Eliot bol talentovaný básnik.
Gilbert Seldes, ktorý sa zaoberal niektorými bežnými kritikami, ktoré boli v tom čase namierené proti Pustej zemi, uviedol: „Na prvý pohľad sa zdá byť pozoruhodne nesúvislá a zmätená… bližší pohľad na báseň však viac než len osvetľuje ťažkosti; odhaľuje skrytú formu diela, ukazuje, ako jednotlivé veci zapadajú na svoje miesto.“
Eliotova povesť básnika, ako aj jeho vplyv v akadémii, dosiahli vrchol po vydaní Štyroch kvartet. Spisovateľka Cynthia Ozicková vo svojej eseji o Eliotovi uverejnenej v roku 1989 nazýva tento vrchol vplyvu (od 40. do začiatku 60. rokov 20. storočia) „Eliotovým vekom“, keď sa Eliot „zdal byť čistým zenitom, kolosom, ničím menším ako trvalým svietidlom, pevne zakotveným na oblohe ako slnko a mesiac“. V tomto povojnovom období však iní, ako napríklad Ronald Bush, pozorovali, že toto obdobie znamenalo aj začiatok úpadku Eliotovho literárneho vplyvu:
Keď sa Eliotovo konzervatívne náboženské a politické presvedčenie začalo v povojnovom svete javiť ako menej vhodné, ostatní čitatelia reagovali s podozrením na jeho tvrdenia o autorite, zjavné v Štyroch kvartetách a implicitné v predchádzajúcej poézii. Výsledkom bolo, že Eliotova občasná antisemitská rétorika bola znovuobjavená, čo viedlo k postupnej revízii jeho kedysi vysokej reputácie smerom nadol.
Bush tiež poznamenáva, že Eliotova povesť po jeho smrti ešte viac „skĺzla“. Píše: „Eliot bol niekedy považovaný za príliš akademického (názor Williama Carlosa Williamsa), často bol kritizovaný za mŕtvy neoklasicizmus (ako on sám – možno rovnako nespravodlivo – kritizoval Miltona). Avšak mnohoraké pocty od praktizujúcich básnikov mnohých škôl, ktoré boli publikované počas jeho storočnice v roku 1988, boli silným dôkazom zastrašujúcej pretrvávajúcej prítomnosti jeho básnického hlasu.“
Hoci Eliotova poézia už nie je taká vplyvná ako kedysi, významní literárni vedci, ako napríklad Harold Bloom, stále uznávajú, že Eliotova poézia je ústredným dielom anglického literárneho kánonu. Napríklad editori The Norton Anthology of English Literature píšu: „Neexistuje žiaden spor o dôležitosti Eliota ako jedného z veľkých renovátorov anglického básnického dialektu, ktorého vplyv na celú generáciu básnikov, kritikov a intelektuálov všeobecne bol obrovský. obmedzený a jeho záujem o veľký stred ľudskej skúsenosti (na rozdiel od extrémov svätca a hriešnika) nedostatočný.“ Napriek tejto kritike títo bádatelia uznávajú aj “ básnický dôvtip, jeho jemné remeslo, originálny akcent, jeho historický a reprezentatívny význam ako básnika modernej symbolisticko-metafyzickej tradície“.
Antisemitizmus
Zobrazovanie Židov v niektorých Eliotových básňach viedlo viacerých kritikov k tomu, že ho obvinili z antisemitizmu, najvýraznejšie v diele Anthony Julius: S. Eliot, antisemitizmus a literárna forma (1996). V básni „Gerontion“ Eliot hlasom staršieho rozprávača básne píše: „A žid čupí na parapete, majiteľ
V prednáškach na Virginskej univerzite v roku 1933 (publikovaných v roku 1934 pod názvom After Strange Gods A Primer of Modern Heresy) Eliot o spoločenskej tradícii a súdržnosti napísal: „Ešte dôležitejšia je jednota náboženského prostredia a rasové a náboženské dôvody sa spájajú, aby sa akýkoľvek veľký počet slobodomyseľných Židov stal nežiaducim.“ Eliot túto knihu nikdy znovu nevydal
V knihách In Defence of T. S. Eliot (2001) a T. S. Eliot (2006) sa Craig Raine snažil obhájiť Eliota pred obvinením z antisemitizmu. Paula Deana Raineho argumenty nepresvedčili. Napriek tomu Dean dospel k záveru: „V konečnom dôsledku, ako na tom trvá Raine aj, aby sme mu učinili zadosť, Julius, nech bol Eliot ako človek akokoľvek kompromitovaný, ako sme my všetci viacerí, jeho veľkosť ako básnika zostáva.“ Kritik Terry Eagleton tiež spochybnil celý základ Raineho knihy a napísal: „Prečo kritici cítia potrebu brániť autorov, o ktorých píšu, ako dotieraví rodičia hluchí ku každej kritike svojich nepríjemných detí? Eliotova zaslúžená povesť je nad všetky pochybnosti ustálená a robiť z neho človeka bez chýb ako archanjel Gabriel mu nerobí žiadnu službu.“
Eliot ovplyvnil mnohých básnikov, prozaikov a pesničkárov vrátane Seána Ó Ríordáina, Máirtína Ó Díreáina, Virginie Woolfovej, Ezru Pounda, Boba Dylana, Harta Cranea, Williama Gaddisa, Allena Tatea, Andrewa Lloyda Webbera, Trevora Nunna, Teda Hughesa, Geoffreyho Hilla, Seamusa Heaneyho, F. Scott Fitzgerald, Russell Kirk, George Seferis (ktorý v roku 1936 vydal moderný grécky preklad Pustatiny) a James Joyce. T. S. Eliot mal silný vplyv na karibskú poéziu 20. storočia napísanú v angličtine, vrátane eposu Omeros (1990) od nositeľa Nobelovej ceny Dereka Walcotta a Ostrovy (1969) od Barbadosana Kamaua Brathwaita.
Nižšie je uvedený čiastočný zoznam vyznamenaní a ocenení, ktoré Eliot dostal alebo ktoré boli udelené či vytvorené na jeho počesť.
Národné alebo štátne vyznamenania
Tieto vyznamenania sú uvedené v poradí podľa Eliotovej štátnej príslušnosti a protokolárnych pravidiel, nie podľa dátumu udelenia.
Ďalšie vyznamenania
Zdroj: „S. Eliota“. Nobelova cena. Získané 25. februára 2012.
Rôzne
