Ján I. (Poľsko)
gigatos | 28 marca, 2022
Ján I. Olbracht (Albrecht), (narodený 27. decembra 1459 v Krakove, zomrel 17. júna 1501 v Toruni) – poľský kráľ v rokoch 1492-1501, glohovské knieža 1491-1498.
Bol tretím synom a štvrtým v poradí Kazimíra Jagelovského a jeho manželky Alžbety Habsburskej, ktorej pravdepodobne vďačil za svoje druhé meno Olbracht, ktoré si želala na počesť svojho otca, nemeckého, českého a uhorského kráľa Albrechta II. z rodu Habsburgovcov.
Detstvo a začiatky politickej kariéry
Od roku 1467 knieža, podobne ako jeho ostatní bratia, získaval vedomosti pod vedením Jána Długosza. Na správanie mladého Jána Olbrachta mal vplyv aj taliansky humanista Filip Kallimach, ktorý sa zdržiaval v hlavnom meste a spriatelil sa s ním. Počas štúdia opakovane preukázal svoj talent a ovládal latinčinu. Oboznámil sa s výdobytkami prechádzajúceho stredoveku a ranej renesancie. Vzdelanie ukončil okolo roku 1474 a začal sa angažovať v politike po boku svojho otca, s ktorým sa zúčastňoval na národných výpravách a snemoch. V rokoch 1486 až 1490 pôsobil ako kráľovský miestodržiteľ na Rusi, kde sa vyznamenal porážkou Tatárov pri Kopystřine v roku 1487. Začal vytvárať tzv. spoločnú obranu juhovýchodného pohraničia Litovského veľkokniežatstva proti Tatárom a Turkom.
Boj o uhorský trón
Po smrti uhorského kráľa Mateja Korvína sa o uhorský trón uchádzali Ján Olbracht a jeho brat Ladislav, český kráľ. Kazimír Jagelonský aj uhorská šľachta uprednostnili na tróne schopného Olbrachta pred submisívnym a nestabilným Ladislavom, ktorého podporovali magnáti. Dňa 7. júna 1490 ho šľachta na volebnom sneme v Rokose vyhlásila za uhorského kráľa. Napriek tomu magnáti voľbu napadli a zvolili Ladislava za kráľa, čo viedlo k občianskej vojne medzi bratmi. Vojna sa odohrala na území dnešného Slovenska (pozri Bitka pri Košiciach). Podľa Košického mieru z februára 1491 sa mal Ján Olbracht vzdať nároku na uhorský trón, za čo mu mal jeho brat darovať Głogovské, Olešnické a Opavské vojvodstvo v Sliezsku. Napriek tomu knieža zostalo v Uhorsku a keď sa v polovici roku 1491 dozvedelo o Ladislavovej chorobe, prerušilo mier a pokračovalo v boji. Nedbal dokonca ani na námietky svojho otca, ktorý mu prikázal vrátiť sa do Poľska. Napokon bol porazený v bitke pri Prešove (január 1492). Po dobytí mesta bol Ján Olbracht zajatý Vladislavom. Jeho brat ho však prijal pohostinne a nakoniec ho poslal späť do Poľska. Napriek tomu Ladislav zanechal Olbrachtovi sľúbené mesto Glogau v Košiciach, ktoré si ponechal až do roku 1498, keď kniežatstvo odovzdal svojmu bratovi Žigmundovi.
Zvolenie za poľského kráľa
Po prehratej vojne s Ladislavom o Uhorsko nemusel Ján Olbracht dlho čakať na novú príležitosť prevziať kráľovskú moc, pretože Kazimír IV. Jagelovský 7. júna 1492 zomrel. Za svojho nástupcu v Litve vymenoval svojho brata Alexandra a Poliakom „odporučil“ Jána Olbrachta. Keďže Poľsko na rozdiel od Litvy nebolo dedičnou monarchiou Jagelovcov, Kazimír nemohol určiť svojho nástupcu v Poľsku. O korunu po otcovi sa uchádzali aj Janovi bratia Władysław a Zygmunt a mazovské knieža Janusz II. Časť šľachty bola pripravená podporiť litovského veľkokniežaťa Alexandra, ale on spolu so svojím najmladším bratom Fridrichom a kráľovnou matkou podporili Jána Olbrachta. Český a uhorský kráľ Vladislav, Olbrachtov hlavný vyzývateľ, sa už o poľskú korunu aktívne neusiloval. Nakoniec bol 27. augusta Ján Olbracht takmer jednomyseľne zvolený za poľského kráľa (na konci Sejmu v Piotrkowe). 23. septembra sa v Krakove konala korunovácia nového panovníka, ktorú viedol gniezdenský arcibiskup a prímas Poľska Zbigniew Oleśnicki. Keďže Alexander sa stal vládcom Litvy až do Olbrachtovej smrti, poľsko-litovská únia sa formálne rozpadla, ale oba štáty zostali v spojenectve.
Interná politika
Za prvých Jagelovcov zohrávala kráľovská rada menovaná kráľom čoraz dôležitejšiu úlohu pri riadení štátu. Od polovice 15. storočia prevzali významnú časť moci celopoľské zhromaždenia šľachty a krajinské snemy. Kráľovská rada sa nakoniec za vlády Olbrachta zmenila na senát a celopoľský zjazd šľachty, zložený zo zástupcov regionálnych snemov, sa zmenil na parlamentnú komoru sejmu. Od 15. storočia sa republika stala parlamentnou šľachtickou monarchiou. Za prvé zasadnutie dvojkomorového poľského parlamentu sa považuje Sejm v roku 1493, ktorý sa konal v Piotrkowe (18. januára). Šľachta, najmä tá bohatšia a magnáti, sa stala vládnucou triedou a sústredila vo svojich rukách pôdu, výsady a úrady. Podľa Radomského snemu z roku 1504 štátnu správu tvorili korunný a dvorský maršal, pokladník, kancelár a podkancelár a starotíci zastupujúci kráľa v danej územnej jednotke štátu.
Ján hneď po nástupe na trón potvrdil všetky predchádzajúce výsady šľachty a na oplátku dostal vysoké dane na obranu štátu. Ján I. Olbracht v roku 1496 rozšíril výsady, ktoré jeho otec udelil šľachte v Nieszawských štatútoch, a vydal takzvaný Piotrkovský štatút, ktorý šľachtu oslobodil od cla, obmedzil odchod sedliakov na jedného ročne z každej dediny a zakázal mešťanom kupovať pozemkové majetky a zastávať štátne úrady. Duchovní bez šľachtictva mali zakázané zasadať v kapitulách a zastávať vysoké cirkevné funkcie. Nešľachtici mali tiež obmedzené právo obsadzovať akademické katedry. Tým, že konal v prospech kráľovského Pruska, získal si jeho priazeň.
Ján Olbracht tiež obmedzil úlohu cirkvi v štáte, ktorá bola predtým veľmi privilegovaná. Okrem iného zakázal predaj a darovanie pozemkového majetku rehoľným rádom a svetskému kléru.
V roku 1494 sa Jánovi Olbrachtovi podarilo za 80-tisíc uhorských zlatých kúpiť Zatorské kniežatstvo, ktoré sa nachádzalo medzi Krakovom a Osvienčimom. Po smrti zátorského vojvodu Jána V. malo byť začlenené do Koruny.
Okrem toho po smrti posledného kniežaťa Janusza II. v roku 1495 bolo plocké kniežatstvo pripojené k Poľsku.
Zahraničná politika
Počas vlády Jána Olbrachta bola turecká otázka hlavnou témou jeho zahraničnej politiky. Kráľ plánoval veľkú vojenskú výpravu do Moldavska, aby získal späť dôležité čiernomorské prístavy od Turkov: Kilia a Belgorod, obnoviť poľskú zvrchovanosť nad Moldavskom, pomstiť porážku pri Varne a prípadne dosadiť na trón hospodára Žigmunda, mladšieho brata kráľa. V roku 1497 sa 40-tisícové masové hnutie vydalo na juhovýchod. Hoci Moldavsko bolo od roku 1387 poľským lénom, jeho hospodár Štefan III. Veľký sa postavil na stranu Turecka. Obliehanie Sučavy zlyhalo a výprava sa skončila veľkými stratami poľských vojsk v bitke pri Kozmine, v ktorej Turci, Tatári a Vlachovia povraždili asi 5 000 poľských rytierov, prekvapených počas ústupu v rokline. Porážka bola po stáročia udržiavaná veľmi zveličeným príslovím: Za kráľa Olbrachta šľachta vymrela.
Ešte horšie ako vojenská porážka boli politické dôsledky neúspešnej moldavskej výpravy. V jej dôsledku sa vytvoril celý rad spojenectiev a koalícií susedných štátov proti Poľskému kráľovstvu a Litovskému veľkokniežatstvu. Valachov v ich boji proti korunnej armáde podporovalo Turecko a dokonca aj Uhorsko, v ktorom vládol kráľov brat Vladislav II. Na jar roku 1498 Tatári napadli juhovýchodné územia Litvy a moskovské veľkoknieža Ivan III. Nádherný sa pokúsil dobyť Kyjev a Smolensk, pričom v roku 1500 porazil poľsko-litovské vojsko v bitke pri Vedroši. Na druhej strane sa rímsky cisár Maximilián I. Habsburský zmocnil časti Sliezska s Glogowom a žiadal, aby Teutonský rád vrátil kráľovské Prusko, takže veľmajster Teutonského rádu odmietol poľskému kráľovi vzdať náležitú poctu. Na jar roku 1501 potom Olbracht nariadil sústredenie korunnej armády v Toruni, kam sa sám vydal, ale trpiac ťažkou infekčnou chorobou (pravdepodobne syfilisom) krátko nato zomrel a vojnová výprava do Pruska sa neuskutočnila. Záležitosť odmietnutia lénneho poplatku vyriešil Olbrachtov nástupca Alexander Jagelovský.
Ján I. Olbracht zomrel 17. júna 1501 v Toruni, jeho telo bolo slávnostne uložené vo wawelskej katedrále a jeho srdce bolo vložené do jedného zo stĺpov Baziliky sv. Neoženil sa a nezanechal po sebe žiadnych potomkov. Po smrti kráľa Jána Olbrachta ho vystriedal jeho mladší brat Alexander (vládol v rokoch 1501-1506).
Bol vysokej postavy, s pivonkovým pohľadom, na tvári mal istú výčitku a exudáciu. (…) Rýchly v pohyboch, často s vytaseným mečom po boku, oddával sa svojim vášňam a túžbam ako vojak.
