Safíjovci
gigatos | 12 mája, 2022
Safavidi (perz. دودمان صفویان, Dudmân-e Safaviyân Azerb. صفویلر, Səfəvilər) – iránska dynastia šáhov, vládcovia Safavidského štátu, ktorý sa nachádzal na území dnešného Iránu, Azerbajdžanu, západného Afganistanu a tiež Pakistanu. Od začiatku 14. storočia vládli v oblasti Ardabilu na severe Iránu a v rokoch 1501-1722 a 1729-1736 na celom území Iránu.
Prvým vládcom tejto dynastie bol Ismail I. (1501-1524), ktorý sa narodil v Ardebile v iránskom Azerbajdžane. Po získaní podpory miestnych Qizilbašov Ismail po porážke Alvanda Chána, vládcu turkomanského štátu Ak-Koyunlu, pri Šarúre (v Nachičeváne) triumfálne vstúpil do Tabrízu, kde sa v júli 1501 vyhlásil za šacha.
Spočiatku kontroloval len Azerbajdžan, ale v priebehu nasledujúcich 10 rokov dostal pod svoju vládu väčšinu Iránu a pripojil k nemu aj susedné iracké provincie Bagdad a Mosul.
Vytvorený štát sa najčastejšie nazýval Daulet-e Kyzylbaš (Kyzylbašský štát). Používali sa aj názvy Kyzylbašské kráľovstvo a Kyzylbašské panstvo a šach nosil titul Kyzylbašský pádišáh.
Hlavným mestom Safavidského štátu bol Tabríz, neskôr sa hlavné mesto presunulo do Kazvínu a odtiaľ do Isfahánu.
Safavidi neobnovili sásánovskú ríšu, neboli závanom čerstvého vzduchu po takej dlhej tureckej nadvláde, hoci sa nazývali sásánovským titulom „šahanšáh“ (kráľ kráľov), čo môže mylne vytvárať pocit kontinuity medzi kazilbašským štátom a Sásánovcami. Skôr naopak, Turci mali stále dominantné postavenie, stále patrili do triedy „iljatov“ (mužov meča), zatiaľ čo, zdá sa, „titulárne“ etnikum (pôvodné obyvateľstvo) patrilo do triedy „rajatov“, ktorí zatiaľ nesmeli ani nosiť zbraň. Treba spomenúť, že Safavidi neboli založení na etnických faktoroch, hlavnou zložkou Safavidského štátu bol radikálny šiizmus, ktorý bol vyhlásený za štátne náboženstvo v islame. Mimochodom, tento rozhodujúci faktor sa neobmedzoval len na Safavidský štát, všetky nasledujúce iránske ríše až do 20. storočia ovládal šiizmus, hoci nezabúdali na svoj pôvod. Šíitizmus sa v Iráne definitívne presadil práve počas Safavidovského obdobia.
Pôvod Safavidov nie je spoľahlivo známy. Prvý rodokmeň Safavidov napísal Ibn Bazzazz v knihe Safwat as-Safa v roku 1358. Podľa nej rod Safavidovcov pochádzal od Kurda menom Firuz-Šah Zarin-Kolah. Predok safavidskej dynastie Sefi ad-Dín sa v tomto diele niekoľkokrát spomína ako turkický svätec (Pir-i Türk). Vasilij Nikitin vo svojej práci poprel turkizáciu Ardebilu počas života Sefiho ad-Dína. Hannah Sorvageová nesúhlasí s Nikitinom, pokiaľ ide o načasovanie turkizácie Ardebilu, domnieva sa však, že v tomto kontexte „Turek“ nie je etnický, ale podľa prijatých perzských predstáv sémantický, keďže je synonymom „krásny“. Súčasní vedci sa prikláňajú k tomu, že primárnym jazykom, ktorým hovorili prví šejkovia, bol perzský dialekt Gilánu, v ktorom boli napísané básne Sefiho ad-Dína. Predpokladá sa, že Sefi ad-Dín mohol písať básne v perzštine. Sefi al-Dín hovoril aj turkickým dialektom Azerbajdžanu.
„Safwat as-Safa je typické súfijské dielo plné legendárnych opisov zázrakov a života šejka Sefi ad-Dína Ardebiliho. Učenci zistili, že vzácne rukopisy boli podrobené takým zmenám a falzifikátom, ako sa to stalo v prípade zoznamov Safwat as-Safa.
Neskôr, počas vlády Ismaila I., bol „oficiálny“ rodokmeň Safavidovcov obohatený o ďalšie legendárne informácie, ktoré mali dokázať pôvod rodu od siedmeho šiitského imáma Músu al-Kásima a prostredníctvom neho vzostup k prvému šiitskému imámovi Alímu. Petruševskij sa domnieva, že táto verzia vznikla ešte skôr, v štrnástom storočí. Safavidi, podobne ako Veľkí Mogulovia, sa hlásili k dedičstvu Timúrov a svoj pôvod tiež spájali s Timúrom. Táto teória vznikla v neskoršom období, najmä za vlády šacha Abbása, možno preto, aby konkurovala osmanským nárokom.
Alternatives:Hypotéza o turkickom pôvodeHypotéza turkického pôvoduHypotéza o tureckom pôvodeHypotéza tureckého pôvodu
Nemecký orientalista Hans Romer sa domnieval, že turecký pôvod Ismaila I. je nepochybný. Louis Lucien Bellant sa tiež domnieval, že šach Ismail I. bol Turkom z Ardabilu. Mohammed Ismail (Christoph) Marcinkovsky, ktorý sa v profilovom článku zaoberá pôvodom Safavidov, sa domnieva, že Safavidi boli pravdepodobne turkického pôvodu a Ismaila považuje za Turka, nie za Peršana. Richard Fry, autor článku „Obyvateľstvo Iránu“ v časopise Iranik, píše, že Safavidskú dynastiu založili azerbajdžanskí Turci. Wheeler Thaxton tiež považuje Safavidov za Turkov. Iránsky spisovateľ Háfez Farmayan píše o turkickom pôvode Safavidov a poukazuje na ich významnú úlohu pri turkizácii severozápadného Iránu. Lars Johansson uvádza, že Safavidi boli jazykovo turkickou dynastiou. Nemecký cestovateľ zo 17. storočia Engelbert Kempfer označil dynastiu, ktorá vládla v Iráne, za turkickú. Podľa amerického orientalistu Bernarda Lewisa boli Safavidi turkického pôvodu a podporovalo ich turkické obyvateľstvo Anatólie. Peter Golden poukazuje na oghuzské korene Safavidov a John Woods vo všeobecnosti naznačuje, že safavidská dynastia je „novým prejavom“ Bayandurovej vlády. Ruský orientalista a turkológ Vasilij Vladimirovič Bartold tvrdí, že Safavidi majú turkické korene. Predok Ismaila Prvého, Sefi ad-Dín, bol nazývaný turkickým mladíkom. Zakladateľ Safavidského štátu Ismail Prvý sa vo svojej básni v azerbajdžanskom jazyku označil za „piráta“ Turkov. Štát založený Safavidmi, ktorého územie zahŕňalo Irán, bol zaradený medzi turkické štáty. Stephen Dale prirovnal Safavidský štát k Timuridskej ríši. Tvrdil tiež, že Safavidi sú priamymi potomkami dynastie, ktorá vládla nad Ak-Koyunlu. M. S. Ivanov považoval Safavidov za Turkov. Iránsky učenec Nasrullah Falsafi tvrdí, že Ismail Prvý, zakladateľ Safavidskej ríše, opovrhoval „iránskym pôvodom a jazykom. Bak-Grammont tvrdí, že konfrontácia medzi Osmanmi a Safavidmi nie je konfrontáciou medzi Turkami a Iráncami, pretože Safavidi sú Turci, a to dokonca viac ako Osmani. Rio Gil tvrdí, že Safavidi boli Turci. Profesorka Christine Woodheadová z Durhamskej univerzity považuje Safavidov za turkickú dynastiu.
Niektorí odborníci na stredoveký Irán predpokladajú, že Safavidi boli azerbajdžanského pôvodu.
Hypotéza o turkickom pôvode bola rozšírená aj medzi sovietskymi vedcami. Agafangel z Krymu bol jedným z prvých, ktorí ho predložili. I. P. Petruševskij napísal: „Prví safavidskí šejkovia žili v Ardabilu a ich materinským jazykom bola azerbajdžančina.
Hypotézu o turkickom pôvode podporovali mnohí tureckí historici – Toganovi súčasníci, ktorí tvrdili, že Safavidi sú kurdského pôvodu.
Azerbajdžanský vedec O. Efendijev považuje argumenty o kurdskom pôvode Safavidov za neudržateľné, pričom sa odvoláva na skutočnosť, že v Ibn Bazzazzovom Safwat as-Safu bol šejk Sefi označený za „turkického svätca“.
Britský orientalista Edmund Bosworth uvádza, že hoci Safavidi hovorili turkickým jazykom, pôvodom boli pravdepodobne Kurdi. Iránsky historik Ahmad Kesrawi dospel k záveru, že Safavidi boli pôvodní Iránci, ale hovorili azerbajdžanským turkickým jazykom, ktorým hovorilo vtedajšie obyvateľstvo Azerbajdžanu. David Blow sa domnieva, že Safavidi boli kurdského pôvodu, ale v čase šacha Ismaila boli Safavidi Turkami, ktorí nielen žili s Turkami, ale aj sa ženili s princeznami turkických dynastií, ktoré predchádzali Safavidom. Turecký historik Zaki Walidi Togan uvádza, že Safavidi mohli sprevádzať kurdského princa Mamlana ibn Wahsudana z rodu Ravvadidovcov na jeho dobyvačnej výprave do Ardabilu v roku 1025. Podľa Togana Safavidi neskôr vynaložili veľké úsilie, aby zatajili svoj kurdský pôvod, aby ich predok Firúz Šáh bol potomkom Proroka a šejk Sefi turkickým šiítskym šejkom, autorom turkických básní. Togan napriek tomu považoval Ismaila I. za Turka na základe toho, že Ismail hovoril azerbajdžanským turkickým jazykom.
Autor článku „Safavidi“ v Encyklopédii islamu Roger Savory sa domnieva, že dnes existuje medzi učencami zhoda, že Safavidi pochádzajú z iránskeho Kurdistanu. Podľa jeho názoru sa hypotéza o turkickom pôvode zakladá len na tom, že Ismail I. hovoril azerbajdžansky a písal v ňom básne pod pseudonymom Chataj.
Autor článku o Safavídoch v Encyclopaedia Iranica Rudy Mathy ich považuje za „Iráncov s kurdskými predkami“. John Perry naznačuje, že rod Safavidovcov mal pravdepodobne kurdský pôvod.
Alternatives:Ďalšie hypotézyIné hypotézyOstatné hypotézyĎalšie predpoklady
Walter Hinz predpokladá, že Safavidi boli arabského pôvodu z Jemenu.
Alternatives:Rodokmeň SafavidovcovRodokmeň SafavidovSafavidský rodokmeňSafavidovský rodokmeň
Hoci pôvod Safavidovcov je neistý, historici sa zhodujú v tom, že už v 15. storočí používali príslušníci dynastie azerbajdžanskú turkickú reč ako svoj materinský jazyk, a to minimálne do roku 1722, keď safavidský štát zničila afganská dynastia Chotaki.
V závislosti od názorov na pôvod dynastie sa historici domnievajú, že prví Safavidi sa v 14. a 15. storočí turkizovali alebo boli pôvodne turkicky hovoriacim rodom. Je známe, že predok Safavidov, šejk Sefi Ardebili, písal poéziu v iránskom dialekte gilyan (podľa iných zdrojov v iránskom adari), perzštine a možno aj v turkickom jazyku.
Podľa V. F. Minorského aj oni (bez ohľadu na svoj pôvod) hovorili perzštinou ako materinským jazykom. Anglický orientalista E. Denison Ross sa domnieval, že šáh Ismail sa naučil perzštinu až ako tínedžer.
Niektorí členovia dynastie písali básne v azerbajdžanskom turkickom a perzskom jazyku. Za klasika azerbajdžanskej poézie sa považuje najmä zakladateľ dynastie Ismail I., ktorý písal poéziu pod pseudonymom Chataj, a šach Abbás II. písal tureckú poéziu pod pseudonymom Tani.
Na začiatku vlády Safavidovcov v Iráne sa dynastia spoliehala na turkické kmene Kizilbašov a zaviedla turkický jazyk ako jazyk dvora a armády, pretože Kizilbašovia, ako poznamenáva Jevn de Tewond, boli pyšní a arogantní a pri každej príležitosti dávali najavo svoju etnickú príslušnosť, čím sa chceli povýšiť nad obyčajných perzských mešťanov. Ismail používal jednoduchý jazyk a oslovoval kazilbašov v ich vlastnom jazyku, čím v nich vzbudil presvedčenie, že je prejavom turkického svätca. Básne šacha Ismaila, ktoré písal pod pseudonymom Chataj v juhoturkickom (turkomanskom) dialekte priamo príbuznom azerbajdžanskému turkickému jazyku, ktorým sa hovorí v severozápadnej Perzii a severovýchodnom Zakaukazsku, zohrali dôležitú úlohu u Safavidov. Perzština bola jazykom civilnej správy a nápisy na minciach boli písané v perzštine. Po presťahovaní hlavného mesta do Isfahánu začiatkom 17. storočia sa v Safavidskom štáte posilnil iránsky vplyv a perzština nahradila turkický jazyk v úradných sférach, ale na safavidskom dvore sa stále hovorilo takmer výlučne azerbajdžansky. Podľa Rogera Seyvoryho skutočnosť, že Safavidi používali azerbajdžanskú turečtinu namiesto perzštiny, podobne ako Qizilbaši, bola odmietnutím klasických noriem z predchádzajúcich čias (pred tureckými výbojmi).
Willem Flohr a Hasan Javadi sa zhodujú v tom, že turkický jazyk používaný na safavidskom dvore bol presne to, čo sa dnes nazýva azerbajdžanský jazyk, hoci už vtedy sa nazýval rôznymi názvami – kyzylbašská turkčina (názov používaný básnikom Sadigim Afšárom a Abdol-Džamilom Násirím), turki (hlavný názov), turquesco (používaný Portugalcami) atď. Raphael du Mans, ktorý počas svojho pobytu v Safavidskom štáte napísal aj gramatiku a slovník azerbajdžanského jazyka, nazval tento jazyk „adžamskou turčinou“.
Podľa Adama Olearia, ktorý navštívil Perziu počas vlády šacha Safího I., sa na safavidskom dvore hovorilo turkickým jazykom a perzštinu bolo počuť len veľmi zriedka, takže väčšina Peržanov sa okrem svojho jazyka naučila aj turkický jazyk. Skutočnosť, že jazykom dvora bola turečtina, spomínajú aj ďalší návštevníci safavidského dvora. Napríklad v roku 1607 karmelitáni uviedli, že „turečtinu bežne používa šach Abbás, šľachtici a vojaci“. Pietro della Valle napísal, že Kyzylbaši mu povedal, že „turecký jazyk je mužný a vhodný pre bojovníkov, preto ním hovoria šach a emiri“. Počas vlády šacha Abbása II. karmelitáni uvádzali, že „turkický (turkický) jazyk je jazykom dvora a je rozšírený v Isfaháne a na severe krajiny“. Jean Chardin o Kizilbašoch napísal, že „títo ľudia, ako aj ich jazyk sú na severe krajiny a na dvore tak rozšírení, že všetci Iránci sa nazývajú Kizilbaši“. V roku 1660 Raphael du Mans napísal, že „každodenným jazykom Iránu je perzština pre obyčajných ľudí a turkická reč pre dvor“. Podľa Kempfera, ktorý navštívil Irán v 70. rokoch 16. storočia, „je turkický jazyk bežným jazykom na iránskom dvore a tiež materinským jazykom Safavidov, na rozdiel od jazyka obyčajných ľudí. Používanie turečtiny sa rozšírilo z dvora na magnátov a šľachtu a nakoniec na tých, ktorí chceli mať zo šacha prospech, takže dnes sa takmer považuje za hanbu, ak vážený človek neovláda turečtinu.“ Francúzsky misionár Sanson, ktorý žil v Iráne v rokoch 1684 až 1695, napísal, že Iránci sa pravidelne odvolávali na duchovnú moc šacha výrazmi „qorban olim, din imanum padshah, bachunha dunim“ (azerbajdžansky qurban olum, din imanım padşah, başına dönüm). Podľa zahraničných návštevníkov bola hovorová turečtina rozšírená medzi všetkými vrstvami obyvateľstva krajiny ako lingua franca.
Willem Floor a Hasan Javadi poukazujú na to, že azerbajdžančina bola jazykom safavidského dvora až do pádu dynastie a dokonca aj šach Husajn (to je dobré) sa nezaujímal o politiku a súhlasil s každým šľachticom, ktorý mu niečo ponúkol.
Turecký historik Cihat Aydogmusoglu uvádza, že oficiálna safavidská korešpondencia s inými vládami prebiehala prevažne v perzštine, ale aj v turkickom jazyku. Roger Seyvori tiež uvádza, že korešpondencia s turkickými vládcami sa počas vlády šáha Ismaila viedla v turkickom jazyku. Napríklad list šacha Ismaila I. Musa-bekovi Turgutluovi z Karamanského bajliku (zo safavidskej kroniky „Nekâvetü’l Âsâr fi Zikri’l Ahyâr“), list šacha Abbása II. širvánskemu beglerbekovi (zo Safa-yı Nâsırî a Abbasname) boli napísané v turkickom jazyku.
Willem Flor a Hasan Javadi poukazujú na to, že korešpondencia „cizilbašských kráľov“ s ruskými kráľmi prebiehala v azerbajdžanskej turečtine a perzštine, preto ruské zdroje uvádzajú, že „veľkí vyslanci (Ruska) si v rozhovoroch so svojimi dvoranmi, Ilchtam-Davletom a jeho kolegami želali, aby šach odpovedal v turečtine, ale tatárskym písmom“.
Safavidi podporovali turkickú literatúru. V Isfaháne pôsobili azerbajdžanskí básnici ako Kovsi Tebrizi, Muhsin Tesir, Mesihi, Saib Tebrizi a Melik-bek. Evliya Chelibi uviedol, že v čase jeho návštevy Tabrízu tam písalo najmenej 78 básnikov.
Predkom a titulom Safavidov je šejk Safi-Ad-Din Firuz Fath Ishak Ardabili (1252-1334). Podľa genealógie, ktorú uvádza autor Ibn Bazzaz Ardabili zo štrnásteho storočia, bol potomkom v siedmom pokolení istého Firúza Šacha Zariniho Kolaha, Kurda zo Sanjánu, ktorý sa pravdepodobne presťahoval do Ardebilu okolo jedenásteho storočia. Následne sa Safavídi s cieľom legitimizovať svoju duchovnú moc vyhlásili za potomkov šiitského imáma Músu al-Kásima, ktorého korene siahajú k prorokovi Mohamedovi a Alímu ibn Abú Tálibovi. Potomkovia Firúza Šáha boli sunnitskí moslimovia, hoci Safavidi v 15. storočí konvertovali na šiizmus. Saf-ud-Dín bol obľúbeným muridom a zaťom šejka Zahída Giláního, zakladateľa súfijského rádu Zahídíja. Po smrti Zahida Gilaniho v roku 1301 zdedil moc tohto rádu a premenil ho na rád Sefeviye. Napísal 12 štvorverší v iránskej azerbajdžančine, ktorá bola zrejme jeho materinským jazykom. Štvorveršia sú najdôležitejším materiálom pre štúdium azerbajdžanského jazyka, ktorý bol vcelku nespisovný. Za jeho syna Sadr-ud-Dína Musu (zomrel v roku 1391)
Po tom, čo bol Hejdar za neznámych okolností zavraždený, jeho traja synovia, Sultán Alí, Ibrahim Mirza a Ismail, boli uvrhnutí do väzenia v Istahre. Čoskoro bol sultán Alí zabitý a Ibrahim Mirza zomrel v Gilane. Ismail bol teda posledným žijúcim členom Safavidskej rodiny. Samotná rodina Safavidovcov bola súčasťou kmeňovej skupiny Ak Koyunlu. V tom čase mali ardebilskí šejkovia veľkú bojovú silu v podobe svojich muridov z rôznych turkických kočovných kmeňov, ktorí nosili turbany s dvanástimi červenými pruhmi na počesť 12 imámov, pre čo dostali prezývku „kyzylbaši“ („červenohlaví“). Mali tiež dlhé azerbajdžanské fúzy a na vyholených hlavách pichliače. Kizilbaši pred bitkou vyslovovali bojový pokrik v azerbajdžančine: „Ó, môj pir, môj muršid, nech som pre neho obeťou“. Na základe týchto kmeňov šáh Ismajil v roku 1500 najprv napadol Širván a v nasledujúcom roku 1501 dobyl Tabríz, kde prijal titul šáha, čím založil štát Safavidov. Po svojich výbojoch Ismajil rozdelil zajatcov, ukoristené trofeje a pozemky medzi kazilbašských miestokráľov. Všade v Iráne tak prevládali nad pôvodným obyvateľstvom turkické kmene turkického pôvodu a jazyka. V Iráne vznikol privilegovaný a mocný stav, ktorý obsadil všetky najvyššie a civilné posty a pozície a vládol iránskemu ľudu s absolútnou mocou a silou. Preto sa počas safavidského obdobia, napriek tomu, že šach sa nazýval šachom Iránu, krajina Irán označovala ako štát Kizilbaš (Memleket-i Kizilbaš).
Prvý predstaviteľ safavidskej dynastie je v dejinách známy nielen ako vojenský veliteľ a zakladateľ štátu, ale aj ako stredoveký azerbajdžanský básnik, ktorý písal pod pseudonymom Chataj. Zbierka jeho básní v azerbajdžanskom jazyku vyšla v podobe knihy Khatai’s Diwan a známych je aj niekoľko jeho básní v perzštine.
V jednom zo svojich veršov Šáh Ismail napísal: „Xətai da natiq oldu, Türkistanın piri oldu“, ktorého sémantický preklad podľa Vladimíra Minorského znie: „Boh prišiel k reči v osobe Chataja, ktorý sa stal učiteľom Turkov (Azerbajdžanu)“.
Za vlády Ismaila boli guvernéri štátu menovaní výlučne z radov Kyzylbašských Turkov. Vyberali dane a výnosy z nich používali na udržiavanie svojich domácností a ozbrojených síl. Ich jediným záväzkom voči šáhovi bolo priviesť dohodnutý počet jazdeckých jednotiek, ktoré mu budú slúžiť v prípade potreby, a poslať mu drahý novoročný dar. Nosili titul emir a ich náčelník predsedal menšej verzii kráľovského dvora a ústrednej správy. Šach mohol tieto feudálne majetky zrušiť a niekedy ich aj zrušil, ale existovala nevyhnutná tendencia považovať ich za dedičný majetok jedného kmeňa. Kizilbaši, pôvodne fanaticky oddaní Ismailovi, boli predstaviteľmi turkických kmeňov Anatólie a Azerbajdžanu; s ich pomocou dokázal Ismail a jeho nástupcovia odolávať, niekedy dokonca víťazne, neustálym náporom sunnitských Turkov: z východu Šajbanov (Chiva a Buchara) a zo západu osmanských Turkov.
V roku 1508 sa stal pánom všetkých území štátu Ak-koyunlu Uzun-Hasan (tiež Ismailov starý otec z matkinej strany), Ismail sa stal susedom bývalých bejkarských majetkov, ktoré obsadili Šajbanovci, a začal s nimi vojnu; v roku 1510 boli Šajbanovci vyhnaní z Chorasanu do Transoxánie. Vypukla vojna s Osmanskou ríšou, pretože osmanský sultán Selim I. dal v Anatólii za svojej vlády (1513) popraviť 40 tisíc šiitov. V roku 1514 sa Selimovi podarilo poraziť safavidskú armádu a dobyť Tabríz pri Chaldiráne. Kvôli mimoriadne chladnej zime v rokoch 1514-1515 a vyčerpanosti osmanskej armády však Selim I. nepokračoval v invázii do Iránu, opustil Azerbajdžan a obmedzil sa na obsadenie východnej Anatólie a Mezopotámie. Po Selimovej smrti (1519) Ismail dobyl Gruzínsko, avšak fanatická viera Qizilbašovcov v Ismailovu neporaziteľnosť bola vážne otrasená po porážke Safavidov v spomínanej bitke pri Chaldiráne.
Za vlády šacha Tahmaspeho I. (1524-1576) dobyli osmanskí Turci v roku 1534 východnú Anatóliu až po jazero Van a Irak s Bagdadom a šiitskými svätyňami Nedžef a Kerbela a v rokoch 1549 a 1554 podnikli niekoľko ničivých útokov na Azerbajdžan (na ich východnej hranici prebiehala vyčerpávajúca vojna so Šajbanovcami. V roku 1555 bol s Turkami podpísaný mier, ktorým Safavidi uznali osmanské výboje.
Tahmaspove deti Hejdar (1576), Ismail II. (z vonkajšej strany boli napadnutí Šajbanovcami a Turkami, ktorí sa zmocnili Azerbajdžanu. V roku 1582 chorasánski kizilbaši vyhlásili Mohamedovho najmladšieho syna, svojho chorasánskeho miestokráľa, talentovaného Abbása, za šacha a o štyri roky neskôr ho dosadili na trón.
Abbás I. Veľký (1586-1628) raz a navždy eliminoval možnosť opakovania kizilbašských sporov: bola vytvorená špeciálna „šáhova družina“ („šáhova sedmička“), ktorá zahŕňala ľudí zo všetkých kizilbašských kmeňov a bola doplnená o stálu armádu (so strelnými zbraňami a delostrelectvom). Hlavné mesto bolo v roku 1598 presunuté do centra Iránu, do Isfahánu. Abbásova centralizačná politika, založená na starovekých tradíciách iránskej štátnosti, umožnila niektorým orientalistom (W. Hintz, H. Remer) dospieť k záveru, že Safavidi vytvorili v Iráne perzský národný štát (iní autori to však považujú za prehnané). Tahmasp I., aby znížil vplyv Qizilbašov, vytvoril novú triedu gulamov a použil ich v armáde a civilnej správe. Boli naverbovaní z kresťanských rodín (najmä Arménov a Gruzíncov), ktoré konvertovali na šiizmus. Vychovávali ich v kasárňach. V podstate boli osobnými otrokmi šacha. Armáda kresťanských otrokov za Abbása I. sa stále rozrastala a rozrastala, kresťania museli platiť ročný tribút, takzvaný peškéš, ktorého značnú časť pokrývali sauri – daň, ktorá išla do kráľovskej pokladnice najmä na úkor ťaživých poplatkov roľníkov. Na konci vlády Abbása I. už gulami netvorili ani pätinu všetkých emirov, kyzylbašiovia boli stále absolútne dominantní.
Hoci šach Abbás ukončil boj a oslabil kizilbašskú šľachtu, kizilbaši nezmizli zo scény, neboli úplne marginalizovaní ani eliminovaní a naďalej zohrávali dôležitú úlohu v safavidskom štáte, len s tou zmenou, že administratívny systém sa stal zložitejším s väčším počtom súperov v boji o moc, navyše naďalej predstavovali významnú vojenskú a politickú silu. Andrew Newman poukazuje na to, že kyzylbaši naďalej zohrávali dôležitú úlohu a bojovali po boku gulamov, ako aj zastávali dôležité funkcie, napríklad vládcu provincií. Samotné kyzylbaši a turkický (azerbajdžanský) jazyk si zachovali svoj význam ako jazyk dvora, armády a súdov. To, že si Kyzylbaši udržal moc, potvrdzuje napríklad boj o post hlavného vezíra v polovici 17. storočia.
V roku 1598 boli Šajbánovci porazení pri Heráte a na rieke Atrek, v Mervu, boli založené silné pohraničné osady Kurdov a Kajarských Turkov (Qizilbašov), aby sa zabránilo ich nájazdom. Počas jednej vojny proti Osmanom bol do roku 1607 znovu dobytý Azerbajdžan, Širván a Gruzínsko a počas ďalšej, v roku 1623, Bagdad s Nedžefom a Kerbelou; bagdadskí sunniti boli vyvraždení. Túžba nájsť spojencov proti Turecku, ako aj spory s Portugalcami a Angličanmi o ostrov Hormus a susedný prístav v Hormuzskom prielive Gamroun (od roku 1622 Bender-Abbas) boli príčinou diplomatických vzťahov Perzie so západnou Európou. Vo vnútri štátu sa Abbás snažil podporiť obchod a vybudoval mnoho ciest (400 verst dlhú diaľnicu cez Mazanderan do Astrabadu), mostov, karavanserajov a bazárov. Nové hlavné mesto Isfahán bolo vyzdobené, Kazvín a posvätný Mašhad boli vylepšené. Hoci šach sám nebol prísny moslim (napr. miloval víno), venoval pozornosť náboženským záležitostiam a dokončil organizáciu šiitskej hierarchie, ktorú začal Ismael I. V rodine Abbása bol tyran; z podozrenia dal zabiť najstaršieho syna, ďalších dvoch oslepiť a vnuka dediča oslabiť ópiom, čím spôsobil degeneráciu svojho potomstva.
Alternatives:Po AbbásoviPo AbbáseZa AbbásomPo Abbase
Sefi I. (1628-1641), vnuk šáha Abbása, bol bezohľadný tyran, ktorý po nástupe na trón popravil najlepších mužov svojho štátu. Roky jeho vlády boli poznačené veľkými územnými stratami, keď Šáh Džahán, vládca indickej Mughalskej ríše, obsadil Kandahár od Safavidov a turecký sultán Murad IV. dobyl Bagdad (1638). Táto bitka pri Bagdade bola poslednou vojenskou bitkou medzi Osmanskou ríšou a Safavidským štátom a viedla k strate kontroly Safavidov nad celou Mezopotámiou. Potom šiiti približne 200 rokov nemohli pokojne cestovať do Kerbaly a prístup do Mekky bol obmedzený.
Abbás II. (zaoberal sa len háremom a vínom, ale štátne záležitosti sa pod dobrými ministrami vyvíjali dobre; Kandahár bol vrátený. Safavidský štát stále prosperoval, o čom svedčili európski cestovatelia, ktorí navštívili Irán.
Za Abbása II. sa výrazne posilnili obchodné vzťahy Safavidov s Ruským kráľovstvom. Za vlády Safího I. a Abbása II. vzrástla úloha európskych obchodníkov v Safavidskom Iráne. Sefi I. uzavrel dohodu s anglickou Východoindickou spoločnosťou, ktorá sa zaviazala platiť šáhovi ročne 1500 libier šterlingov ako „dar“ a kupovať hodváb v hodnote 60-tisíc libier šterlingov ročne. Od 40. rokov 17. storočia sa na prvom mieste v obchode s Perziou ocitli rivali Angličanov, Holanďania, ktorí získali právo vyvážať hodváb zo Safavidského štátu bez cla. Za vlády Abbása II. získali výsady aj francúzski obchodníci, ktorých továrne a závody sa objavili v Isfaháne a Bender Abbáse.
Osmanský sultán Mehmed IV. poslal na dvor šacha Safího II. veľvyslanectvo. Bohaté dary, ktoré veľvyslanectvo prinieslo, mali zmeniť náladu na safavidskom dvore a dosiahli svoj cieľ. Mehmed IV. sa zapáčil Safavidskej ríši a zabezpečil pokračovanie mierových vzťahov so Safavidmi tým, že im platil peniaze a zmiernil obmedzenia pre príchod pútnikov do Mekky. Zdá sa, že Osmani dokonca požiadali Safavidov o pomoc proti kresťanským mocnostiam na základe spoločného náboženstva. Šach Safí II. údajne na túto žiadosť reagoval vyhlásením, že Safavídi nemajú v úmysle postaviť sa na jednu zo strán konfliktu alebo doň zasahovať. Na osmanské petície reagoval podobne, keď sa odvolával na dávno stratený Bagdad a vyhlásil, že
„…keď sa mu vráti Babylon, môže súhlasiť s pomocou Porte, ale inak, keď sa skončí vojna s kresťanmi, bude jeho cieľom získať späť túto pevnosť, ktorá od začiatku patrila jeho kráľovstvu.“
Posledný Safavid, Soltán Husajn (1694-1722), sa dostal pod vplyv duchovenstva. To sa nepáčilo ani armáde, ani obyvateľstvu, pretože mulláhovia začali prenasledovať súfistov, ktorých mystické snahy boli v rozpore s hierarchickým šiítstvom. Slabá vláda sultána Husajna viedla k povstaniam a dobytiu Afganistanu v roku 1722. Moc v Iráne sa dostala do rúk afganskej dynastie Hotaki. Mir Mahmúd sa vyhlásil za šacha.
V roku 1722 sa Safavidský štát skutočne zrútil pod údermi Afgancov, ale v nasledujúcich rokoch sa mnohí Safavidi, ako aj tí, ktorí sa vydávali za príslušníkov tejto dynastie, pokúšali uchopiť moc. V rokoch 1729-1736 a 1750-1773 patrilo moc v Iráne nominálne Safavidom, v skutočnosti však vládli Nadir Chán Afšár a Kerim Chán Zend.
Alternatives:Safavídi počas afganskej vládySafavidi počas afganskej vlády
Vo februári 1725 sa afganský vládca Iránu Mir Mahmúd Šáh, keď sa dozvedel o úteku druhého syna sultána Husajna, Sefiho Mirzu, rozzúril a prisahal, že vyvraždí všetky kniežatá safavidskej dynastie a nažive ponechá len sultána Husajna. Kniežatá, vrátane strýkov a bratov bývalého šacha, ako aj jeho synov s rôznymi manželkami, boli zhromaždené zviazané na nádvorí paláca a zabité Mirom Mahmudom osobne a jeho dvoma pomocníkmi. Sultánovi Husajnovi sa podarilo ochrániť dve mladé princezné, hoci sám bol zranený. Afganský vládca ušetril dve mladé safavidské princezné, ale pri masakre ich zahynulo viac ako sto.
V celom Iráne sa začali objavovať mnohí, ktorí sa hlásili k Safavidom. Tí, ktorí prežili, údajne utekali z obliehaného Isfahánu v roku 1722 alebo pred popravou Mir Mahmúda, získali podporu proti faktickej moci. Hazin Lahidži napočítal 18 takýchto žiadateľov len za afganskej vlády a tucet ďalších za vlády Nadira Šáha.
Prví traja žalobcovia sa vyhlásili za Sefiho Mirzu, druhého syna zosadeného sultána Husajna. Prvý z nich zhromaždil v roku 1722 armádu z radov Kirmanšachu a oslobodil Hamadán od Osmanov. O päť rokov neskôr ho však zavraždili na príkaz jeho bývalých spojencov z Luru. Druhý pretendent z okolia Šustaru získal koncom roka 1724 podporu bachtiara Chalílabáda a medzi Šustarom a Churramabadom mal armádu s 20 000 mužmi. V roku 1727 Tahmasp II. a mašhadský chán Nadir požadovali, aby bachtiarskí vojvodcovia zabili tohto pretendenta, čo sa na jeseň aj stalo. Tretí „Sefi Mirza“, ktorého skutočné meno bolo Mohammed Ali Rafsindžání, prevzal Šustar v auguste 1729, ale miestny vládca ho prinútil utiecť na hranice, odkiaľ ho Osmani poslali do Istanbulu s tým, že by mohol byť užitočný pri rokovaniach s tými, ktorí mali nahradiť Afgancov na iránskom tróne. Osmani úspešne využili Rafsijaniho na vyvolanie nepokojov na severnom fronte, keď Nádir Šáh obliehal Mósul. Žiadny z týchto pretendentov nebol uznaný za pravého. Skutočný Sefi Mirza (nar. 1699) bol vyhlásený za dediča štátu počas obliehania Isfahánu v roku 1722, ale vplyvní dvorania čoskoro odovzdali titul slabšiemu Tahmaspovi II. Ten v júni 1722 utiekol do Kazvínu a Sefi Mirza bol pravdepodobne medzi tými, ktorých Afganci zajali v októbri 1722 a popravili vo februári 1725. Je možné, že správy o činoch jedného zo žalobcov rozšírili fámu, že Sefi Mirza utiekol zo zajatia, čo podnietilo Mira Mahmúda, aby spáchal vraždu všetkých zajatých Safavidov okrem samotného zosadeného šacha a jeho dvoch mladších synov.
Jediný skutočný Safavid, ktorý sa spolu s Tahmaspom II. dokázal postaviť na odpor, bol Mirza Seyyid Ahmed. Bol tiež jediným Tahmaspovým súperom a tri roky predstavoval najväčší problém afganských dobyvateľov. Mirza Seyyid Ahmed bol potomkom dcéry šacha Sulejmana, bývalej manželky jeho starého otca Mirzu Dauda Marashiho. Spolu s Tahmaspom utiekol z obliehaného Isfahánu, ale rozhodol sa, že takýto opilec nemôže viesť odpor, a utiekol do Farsu, kde získal podporu miestnych emirov a ich vojsk. V rokoch 1724-1725 bol Mirza Seyyid Ahmed obliehaný v pevnosti Jahrum. Obliehanie sa skončilo, keď prišla správa o zavraždení Míra Mahmúda, a Seid sa vydal do oblasti Fas, kde sa jeho armáda rozrástla na 6 000 mužov. Porazil vojsko, ktoré proti nemu poslal Tahmasp, potom porazil kirmánskeho miestokráľa a dobyl mesto. V novembri 1726 bol korunovaný ako Ahmed Šach Sefevi. Na pochode do Širázu ho porazila afganská armáda. S malou armádou sa vydal smerom na Kirmán a dozvedel sa, že jeho bývalí prívrženci z Kirmánu sa sprisahali, aby ho vydali Afgancom. Ahmed Šáh sa s malým počtom stúpencov vyhol boju s armádou vyslanou Tahmaspom a zamieril do Bandar Abbásu, kde zajal afganského guvernéra a dobyl mesto. Nakoniec sa ocitol v obkľúčení v Hasanabade. Jeho brata Mirzu Abd al-Aimmu chytili Afganci, keď sa pokúšal utiecť tunelom, a potom sa vzdal aj samotný Ahmed Šáh. Napriek prísľubu doživotia ho afganský vládca Mir Ašraf spolu s bratom v júli a auguste 1728 popravil.
Boli tam aj traja ďalší žiadatelia, ktorí sa vyhlásili za Ismaila Mirzu, ďalšieho mladšieho brata Tahmaspa II. Najaktívnejší z nich, menom Zeynal, sa zmocnil niekoľkých miest v Lahijane a so svojou armádou rabov vyzbrojených palicami a trúbami donútil k úteku aj miestokráľa, ktorý sa snažil vzburu potlačiť. Tí však nakoniec prinútili Zeynala ustúpiť do Muganu a Chalchalu, územia, na ktoré si robili nárok Osmani aj Rusi. Ismail Mirza sa s armádou rozšírenou na 5 000 mužov pustil do boja s Osmanmi. Qizilbašiovia v osmanskej armáde prebehli k povstalcom a Osmani boli porazení. V Ardábile si Zeynal uctil mauzóleum Sefi-ad-Dína a čoskoro zvýšil počet svojich vojakov na 12 000. S touto armádou zahnal zvyšky osmanských vojsk v Mugane smerom na Gandžu, ale čoskoro ho zabili jeho spojenci, pravdepodobne na podnet Rusov.
Ďalší pretendent mena Ismail Mirza, pravdepodobne pravý, sa objavil okolo roku 1732 v Isfaháne, krátko po oslobodení mesta od Afgancov. Ismail sa však čoskoro stal terčom intrigánov, ktorí sa rozhodli Tahmaspa zabiť a nahradiť ho Ismailom. V dôsledku toho dal Tahmasp Ismaila Mirzu a jeho prívržencov popraviť.
Tahmasp Mirza, tretí syn sultána Husajna, utiekol z obliehaného Isfahánu do Kazvínu v júni 1722 a krátko po páde Isfahánu a otcovej abdikácii v novembri sa vyhlásil za šacha. V decembri 1722 však Afganci obsadili Kazvín (hoci o mesiac neskôr sa obyvatelia vzbúrili a vyhnali Afgancov) a Tahmasp II. utiekol do Azerbajdžanu, ktorý čoskoro obsadila osmanská armáda. Tahmasp II. potom utiekol do Mazendaranu a získal podporu mocného kmeňa Qajar, ktorý vládol regiónu zo svojho hlavného mesta Astrabad. Tahmasp bol pomerne slabý vládca a bol obklopený poradcami tretej kategórie. V tejto situácii Rusko a Osmanská ríša obsadili veľkú časť severu a západu krajiny. V septembri 1723 bola podpísaná Petrohradská zmluva medzi Ruskom a Tahmaspovým veľvyslancom Ismail-bekom. Peter I. uznal Tahmaspaha za šacha Iránu a všetkých krajín dobytých počas kaspickej kampane okrem Derbend, Gilánu, Mazendaranu a Astrabadu, hoci samotný šach túto zmluvu nikdy neratifikoval a Rusi nemali žiadnu zvláštnu moc na východ od Reštu, takže pri moci zostali miestni cháni a Ismail-bek, ktorý zmluvu podpísal, upadol do nemilosti a zomrel vo vyhnanstve. V júni 1724 podpísali Rusi a Osmani ďalšiu zmluvu o rozdelení severozápadného Iránu. Osmanská a Ruská ríša v prípade Tahmaspovho potvrdenia zmluvy ho neodvolateľne uznali za iránskeho šacha. Osmani tiež prisľúbili, že zostanú neutrálni, ak Rusko pošle Tahmaspovi na pomoc vojská proti Afgancom. Po Petrovej smrti vo februári 1725 sa však ruský záujem o Irán znížil a Rusko opustilo dobyté územia.
22. apríla 1725 krutého šacha Míra Mahmúda zvrhol jeho brat Mír Ašraf. O niekoľko dní neskôr zomrel – možno v dôsledku choroby alebo bol jednoducho uškrtený. 26. apríla sa Mír Ašraf Hotakí vyhlásil za iránskeho šacha. Medzitým chcel Tahmasp II. postupovať proti Afgancom rýchlejšie, ale jeho bojovní prívrženci z radov Qajar verili, že Afganci sú stále príliš silní. Tahmaspov generál Fath-Ali Chan Qajar tiež videl výhody pre seba a svojich stúpencov v dobytí ich citadely Astrabad, ktorá sa nachádzala neďaleko. Prinútil šacha, aby začal kampaň proti rebelovi Malikovi Mahmúdovi, bývalému safavidskému miestokráľovi, ktorý sa chopil moci v Chorásáne.
Začiatkom roku 1726 poslal Tahmasp II. veľvyslanca k Nadirovi Chánovi, mocnému vojvodcovi v Chorásáne, aby sa pripojil k šáhovi a Kajárom. Nadir odpovedal kladne a presvedčil šacha, aby prišiel do Chorásánu skôr. Ten potvrdil Nadirov nominálny titul miestokráľa Abiwardu. V septembri 1726 vstúpili Tahmasp a Fath-Ali Chan Qajar do Chorasanu a založili si základňu Habushan. 19. septembra sa k nim pripojil Nadir s impozantnou silou 2 000 jazdcov a pechoty, väčšinou Afšárov a Kurdov, s delostrelectvom a ťavami s delami.
Výprava do Chorásánu a anexia Nadiru bola chybou Fath-Aliho Qajara, pretože jeho vzťahy s Tahmaspom neboli dobré. V počiatočných fázach sa Tahmaspovi nepodriadil a využil ho len na legitimizáciu svojej moci (väčšina iránskeho obyvateľstva zostala verná Safavidom). Začiatkom roka 1726 sa šach stal zajatcom Qajarovcov.
Fath-Ali Chán si začal uvedomovať, že mladý šach a Nadir Chán sa proti nemu spojili, a dokonca niektorí z Kádžárov uvažovali o jeho zrade. Nečakal to – napokon, pochod do Chorasanu bol jeho nápad. V snahe dostať sa z nepríjemnej situácie sa rozhodol ustúpiť do Astrabadu a začal zradné rokovania s Malikom Mahmúdom. Dňa 10. októbra Nadirovi zvedovia zachytili list. Šach sa rozzúril a Fath-Ali Chán Kadžar bol zatknutý. Nádir Chán sa v obave pred zlými následkami rozhodol, že Fath Alího uväzní iba v Kalate. Na druhý deň však Fath-Aliho na šáhov príkaz tajne sťali, zatiaľ čo Nádir bol zaneprázdnený inými záležitosťami.
Tahmasp vymenoval Nadira Chána za gurčiho bašiho (najvyššieho veliteľa) a dal mu meno Tahmaspkuli-chán (Tahmaspov otrok). V novembri 1726 bol dobytý Mašhad a zajatý Malik Mahmúd. Najprv bol omilostený, ale 10. marca 1727 bol spolu s bratom a synovcom popravený za vzburu a zneužitie milosti.
Po dobytí Mašhadu sa vzťahy medzi Tahmaspom a Nadírom zhoršili. Dvorania urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby postavili Tahmaspa proti Nádirovi. Svoj podiel na tom mali aj Kurdi, ktorí si pamätali svoju trpkú porážku od Nádira. Na radu svojich poradcov Tahmasp vo februári 1727 opustil Mašhad a usadil sa v kurdskom meste Habušán. Odtiaľ vyhlásil Nádira za zradcu a rozoslal listy na všetky strany so žiadosťou o vojenskú pomoc proti nemu. Jeho ministri presvedčili Kurdov a ďalších, aby sa vzbúrili proti Nádirovi, čo mnohí aj urobili. V reakcii na to Nádir skonfiškoval majetok Tahmaspa a jeho ministrov v Mašhade a mesto odovzdal pod kontrolu svojho brata Ibrahima Chána. Nádir potom poslal vojská smerom k Habušane a cestou sa zapojil do bojov s Kurdmi. Začal obliehať Habušan a zajal niekoľko Kurdov z kmeňa Garachurlu, ktorí sa snažili dostať z mesta. Hodil ich do jamy a hrozil, že ich zaživa upáli, ale pustil ich až po tom, čo ich vystrašil. Porazený Tahmasp sa rozhodol začať rokovania s Nadírom. Nádir však vyslancovi povedal, že sa obáva, že by ho šáh mohol zabiť. Veľvyslanec protestoval, že Tahmasp prisahal, že Nádirovi neublíži, na čo ten ironicky odpovedal, že šáh tiež prisahal, že bude chrániť Feth Aliho Chána, a večer ho prikázal zabiť. Napriek tomu došlo k dohode a 21. marca sa Tahmasp vrátil do Mašhadu.
Nadir Chán si ďalej podmanil Abdaliho Herátskych Afgancov, ktorí niekoľkokrát obliehali Mašhad. Po porážke Abdálov v októbri 1727 sa opäť začali nezhody medzi Nadirom a Tahmaspom. Tí začali útočiť na Nádirových spojencov a žiadali od Nádira neposlušnosť. Uzavrel sa v meste Sabzawar, ale 23. októbra ho Nadir prinútil vzdať sa. Tahmasp bol zúfalý, pokúsil sa utiecť a spáchať samovraždu. Bol odzbrojený a Nadir začal používať svoju pečať a vydávať rozkazy v mene šacha. Tahmasp sa už nesnažil oslobodiť od Nadira.
V priebehu niekoľkých nasledujúcich mesiacov Nádir porazil Kurdov, Jomudových Turkménov, Abdaliho a bývalých Tahmaspových ministrov, ktorí sa vzbúrili proti Nádirovi. Nádir si potom v máji 1729 definitívne podmanil Abdaliho Afgáncov a vládca Herátu Alah Jar Chán bol potvrdený ako miestokráľ Tahmaspa II. v Heráte. 29. septembra 1729 Nádir porazil afganskú armádu Ašrafa Šáha pri Mehmanduste. Ašraf utiekol do Kandaháru a v decembri 1729 sa Isfahán dostal pod kontrolu Tahmaspa (v skutočnosti mal moc Nadir), čím sa skončila afganská vláda v Iráne.
Na jar a v lete 1730 viedol Nadir úspešnú kampaň proti Osmanom, ale čoskoro bol nútený odísť do Chorásánu, kde sa Abdaliho Afganci opäť vzbúrili. Tahmasp II. považoval Nadirovu neprítomnosť za svoju vlastnú príležitosť zaútočiť na Osmanov a uskutočnil katastrofálnu kampaň (január 1731 – január 1732). Osmani odrazili útok na Erivan v marci 1731 a potom postupne dobyli mestá Kirmánšáh (30. júla), Hamadán (18. septembra), Urmíja (15. novembra) a Tabríz (4. decembra 1731). Tahmasp a osmanský veliteľ Ahmed Paša podpísali mierovú zmluvu, podľa ktorej boli Osmanom uznané Erivan, Gandža, Tiflis, Nachčivan, Kartli, Kacheti a Širván a Iráncom Hamadán, Tabríz, Kirmanšáh, Luristan, Ardalan a územia obývané kmeňom Hawiza.
O tri týždne neskôr Tahmasp podpísal s Ruskom Reštskú zmluvu, na základe ktorej Rusko súhlasilo s opustením väčšiny území, ktoré okupovalo v roku 1720.
Zmluva medzi Ahmedom pašom a šachom Tahmaspom sa nepáčila ani Iráncom, ani Osmanom. Počas celého štátu bol Tahmasp kritizovaný za porážku Osmanov a predĺženie ich prítomnosti v Iráne. Nader Chán, ktorý sa vrátil z Herátu, využil svoju osobnú prestíž a popularitu medzi ľuďmi, ako aj svoju vojenskú moc, aby zvrhol Tahmaspa a 7. júla ho poslal do väzenia v Chorásane.
Novým šachom sa stal osemmesačný syn Tahmaspa, ktorý bol korunovaný 7. septembra (možno aj skôr) ako Abbás III. Nadir Chán sa zbavil mena Tahmasp-kuli Chán a prijal tituly wakil-ad-dawla (predstaviteľ štátu) a naib-as-saltan (miestokráľ). Abbásova nominálna moc sa skončila 8. marca 1736, keď sa Nadir vyhlásil za šacha. Koncom februára 1740 Tahmaspa II, Abbása III a jeho brata Ismaila zavraždil v Mašhade Muhammad Husajn Chán Kadžár na príkaz Nádirovho syna Rizakúlího, aby zabránil možnému prosafavíjskému prevratu na pozadí správ o Nádirovej smrti v Indii.
Uchádzačov o safavidský trón bolo počas afšaridského obdobia menej ako za afganskej vlády, napriek tomu boli ukazovateľom sotva zníženej prestíže Safavidov, ktorí prispeli k provinčným povstaniam, ktoré predznamenali pád Nádira Šáha.
Jedným zo žiadateľov bol niekto, kto sa vyhlásil za Sama Mirzu, jedného z mnohých synov sultána Husajna, hoci je otázne, či mal sultán syna s týmto menom. Žalobca získal v roku 1740 podporu v Ardábíle, ale jeho povstanie rýchlo potlačil Nádirov synovec Ibrahim. Na Ibrahimov príkaz Samovi Mirzovi odrezali nos a potom ho prepustili. O tri roky neskôr viedli vysoké dane k novému povstaniu a Sam Mirza vyšiel zo svojho útočiska v Dagestane, aby sa o to pokúsil znova. Pridali sa k nemu Muhammadove kazikumské oddiely. Povstalci zabili širvánskeho miestokráľa Hejdara Chána a zmocnili sa mesta Aghsa. Povstanie sa rozšírilo do Guby, kde sa vzbúrili miestne jednotky Muganl a odovzdali mesto Samovi Mirzovi a Muhammadovi. Na tento nebezpečný vývoj upozornil Nádir, ktorý v októbri 1743 obliehal Mósul. Nadir poslal proti povstalcom silnú armádu pod velením svojho syna Nasrulláha, zaťa Fatah Aliho Chána, veliteľa azerbajdžanských vojsk a miestokráľa Urmie a Gandže. V decembri 1743 boli povstalci porazení pri Šamachi. Zranený Mohamed utiekol do Dagestanu a samotný Mirza do Gruzínska.
Približne v tom istom čase dostal Nadir správu, že Mohammed Ali Rafsijani alias „Sefi Mirza“, ktorý sa po neúspešnom prevrate v Šustare v roku 1729 uchýlil k Turkom, teraz na žiadosť svojich pánov smeruje k iránskym hraniciam cez Erzerum a Kars. Začiatkom roku 1744, keď sa Nadirove mierové rokovania s Osmanmi zdali byť bezvýsledné, dostal paša z Karsu príkaz poskytnúť ďalšiu podporu pretendentovi a poslal listy iránskym vodcom a aristokratom v pohraničí, v ktorých ich vyzýval na povstanie. Na jar toho istého roku sa Nádir vydal z Hamadánu potlačiť povstanie a cestou dostal správu, že gruzínski panovníci Teimuraz a Irakli zajali Sama Mirzu. Na Nadirov príkaz už zohavenému Samovi Mirzovi odňali oko a poslali ho k pašovi z Karsu s listom: „Keď je tu raz aj Sefi Mirza, neznámi bratia sa môžu na seba pozrieť.“
Tento výsmech Sama Mirzu nezastavil a krátko pred zavraždením Nádira Šáha sa opäť objavil v Tabríze, kde ho nespokojný dav vyhlásil za šacha. Ali Šáh, Nádirov nástupca, poslal proti Samovi Mirzovi armádu, ktorá povstalcov porazila a Sama Mirzu nakoniec zabila.
Ťažko očakávaný safavidský prevrat sa uskutočnil koncom roka 1749, dva roky po smrti Nádira Šáha, keď frakcia Šahrukha Šáha porazila znepriatelených Adila Šáha a Ibrahima Šáha.
Mir Sajjid Muhammad bol ako mutawali v mašhadskej svätyni a vnuk Sulejmana Šáha vplyvnou osobnosťou v Mašhade aj v Komu, čo z neho robilo potenciálnu hrozbu pre Ádila Šáha, ktorému pomohol dostať sa k moci. Adil vzal so sebou Sajjida na výpravu proti Ibrahimovi. Ten po svojom víťazstve nad Ádilom poveril Míra Saída Muhammada strážením majetku a väzňov v Kome. Mir Sajjid sa však postavil proti Ibrahimovi a vyhnal afšaridskú posádku z Kómu; potom vyhlásil svoju vernosť Šahrúkovi a prijal pozvanie do Mašhadu s prísľubom, že odovzdá predchádzajúci afšaridský majetok.
Podľa životopiscov stúpenci Míra Saída dlho odolávali naliehaniu jeho prívržencov, aby sa vyhlásil za šacha. V Mašhade sa však ukázalo, že má veľkú podporu a Šahrúk sa ho pokúsi zabiť. Koncom roka 1749 sa Mir Saidovi prívrženci pod vedením Mira Alam Chána vzbúrili a triumfálne ho vyviedli zo svätyne do paláca. Šahrukh bol zvrhnutý a uväznený. V januári 1750 bol Mir Said slávnostne korunovaný za Sulejmana II.
Nádir šáhova ríša sa však už zrútila a o príchode nového šáha do bývalého hlavného mesta Isfahánu, ktoré sa čoskoro stalo centrom rôznych bábok Aliho Mardana a Kerima Chána, nemohlo byť ani reči. Na východe sa Ahmad Šáh Durrání zmocnil Herátu. Sulejman poslal do Kandaháru veľvyslancov s listom, ktorého cieľom bolo obnoviť vzťahy medzi safavidským panovníkom a jeho afganským vazalom a v ktorom bol Ahmad Šáh označený ako Ahmad Chán Sadúzaj. Durránsky šach bol rozhorčený a pripravený na vojnu.
Medzitým, čo bol Sulejman II. na love, Alam Chán zaslepil Šahrucha, aby zabránil možnému proafšaridskému prevratu, čo viedlo k nezhodám medzi partnermi vo vláde. Afšaridskí prívrženci boli nespokojní s výdavkami na Nádirove zvyšné poklady, s ochranou náboženského majetku, ktorý Nádir predtým skonfiškoval pre armádu, s odmietnutím splniť ich požiadavky a vydieraním počas daňovej amnestie. O niekoľko týždňov neskôr uskutočnili afšaridský protištátny prevrat. Týchto sprisahancov, ktorých viedol Jusuf Ali Khan Jalair, presvedčila Shahrukhova manželka, že nie je oslepený. Vo februári 1750 bol Sulejman II. zvrhnutý a oslepený. Vzbúrenci Šahrúcha vyslobodili z väzenia, ale podarilo sa im len presvedčiť ho, že je rovnako slepý ako ich nedávna obeť.
Alternatives:Safavídi po AfšarídochSafavidi po AfšaridochSafavidi po AfšarídochSafavídi po Afšaridoch
Po zavraždení Nádira Šáha v roku 1747 sa v Iráne začal boj o moc medzi rôznymi frakciami.
V roku 1752 sa istý muž vyhlásil za Hussaina Mirzu, syna Tahmaspa II. Spolu s historikom Mirzom Mahdí Astrabadím ho Nádir Šáh poslal ako veľvyslanca do Istanbulu, ale po smrti svojho pána sa rozhodol zostať v Bagdade, kým sa politická situácia nevyjasní. Životopis tohto pretendenta bol v najlepšej tradícii svojho druhu: ako dieťa prežil masaker safavidských kniežat, ktorý vykonal Mir Mahmúd, a jeho prívrženci ho poslali cez Gruzínsko do Ruska. Vychovávala ho ruská cárovná, ktorá mu vyrozprávala jeho príbeh a po dosiahnutí plnoletosti mu dovolila vrátiť sa do vlasti a získať späť korunu. Nie je známe, či mu uverili, ale Mustafa Chán Bigdili Šamlu a bagdadský vládca Sulejman Paša ho podporili, pretože v samozvanom princovi videli príležitosť na návrat vplyvných mužov do Iránu. Ali Mardan-chán Bachtijárí a jeho spojenec Ismail-chán Faili mali tiež šancu uchopiť moc v Iráne, najmä preto, že ich zendský protivník Kerim-chán stratil svojho safavidského chránenca Ismaila III.
Podvodný princ bol vyhlásený za sultána Husajna II. a v sprievode Sulejmana Pašu s posilami z lurských a bachtijarských kmeňov začal výpravu na Kermanšáh, obliehaný Kerim Chánom. Sultán Husajn sa však ukázal ako slaboch a hlupák. Okrem toho sa ukázalo, že jeho matka je Arménka a otec Azerbajdžanec. Sklamaná armáda spomalila svoj postup a kmeňové milície sa vrátili do hôr a v septembri 1752 Kerim chán Zend dobyl Kermanšáh. Kerim Chán potom porazil armádu sultána Husajna II. Mustafa chán Bigdili Šamlu bol zajatý a Ali Mardan chán Bachtijárí utiekol do hôr spolu s podvodníkom, potom ho oslepil a poslal do šiitských svätýň v Iraku, kde podvodník v roku 1774 aj zomrel
Francúzsky cestovateľ Claude Charles Peyssonnel uviedol, že v roku 1752
V roku 1776 sa objavil ďalší uchádzač, istý Hassan Sabzawari, ktorý sa predstavil ako syn Tahmaspa II. V čase jeho púte do Bagdadu zomrela vdova po Nadírovi Šáhovi a sestra Tahmaspa II. Hassanovi sa podarilo presvedčiť bagdadského vládcu Sulejmana pašu, že je skutočne tým, za koho sa vydáva, a napriek protestom ostatných Safavidov získal obrovské dedičstvo.
Po smrti Nádira Šáha v roku 1747 vzniklo v centrálnych západných provinciách Iránu mocenské vákuum, ktoré čoskoro zaplnili iránske kmeňové konfederácie – Lúri, Lakky, Kurdi a Bachtiari. Tieto Zagrosské kmene, ktoré viedol najprv Ali Mardan-chán Bachtijárí a potom Kerim-chán Zend, ovládali od roku 1750 iracké oblasti Adžam a Isfahán. Na legitimizáciu svojej moci využívali safavidské kniežatá. V Isfaháne boli v tom čase dve alebo tri kniežatá z tohto rodu, synovia bývalého šľachtica Mirzu Murtadu a dcéry sultána Husajna I. Najmladší z nich, Abu Turab, bol korunovaný v roku 1750 ako Ismail III.
K formálnemu šachovi, podobne ako k sultánovi Husajnovi II., sa nechovali ani s napätou úctou a ignorovali dokonca aj to, že nechcel byť šachom. Najprv bol v rukách Aliho Mardana Chána Bachtijára, ale zajal ho Kerim Chán Zend. Od neho Ismaila III. na niekoľko rokov odstavil ďalší bojovník o moc Muhammad Hasan-chán Kadžar. Po tom, čo sa Kerim-chán Zend stal vládcom západného Iránu, bol Ismajil III. uväznený v pevnosti Abadan so zásobami, denným prídelom a darom na každý Novrúz od svojho regenta Kerim-chána s podpisom „od tvojho najpokornejšieho služobníka“. Ismail III. tu strávil posledných 8 rokov svojho života, od roku 1765 do roku 1773, vyrábal nože a zomrel v strednom veku.
Kerim Chán mal titul waqil al-dawla (štátny komisár) a od roku 1765 waqil al-ra’ayah alebo waqil al-hala’ig (komisár ľudu). Zamlčal, že by sa o ňom hovorilo ako o šáhovi, a uviedol, že šáh je v Abadane a on je len jeho služobník.
V roku 1556 sa šáh Tahmasp I. zmocnil Kandaháru, ktorý spolu s časťami Dávaru a Garmsíru odovzdal svojmu synovcovi sultánovi Husajnovi Mirzovi. Po jeho smrti v roku 1575 Ismail II. zabil jeho najstaršieho syna a ostatní boli uväznení. Zachránila ich len smrť šacha. Nový šáh Mohammed Chudabende udelil Kandahár druhému synovi sultána Husajna, Muzaffarovi Mirzovi. Davar až po rieku Helmand dostal tretí syn sultána Husajna Rustam Mirza (1570-1642).
Počas safavidských sporov sa Rustam Mirza postavil proti vládcovi Sistanu Malikovi Mahmudovi, ale jeho brat Muzaffar, ktorý ho pôvodne podporoval, prešiel na stranu Malika Mahmuda. Rustam Mirza bol porazený a v roku 1592 utiekol do Indie v sprievode svojich štyroch synov a brata Sanjara Mirzu. Mughalský pádišáh Akbar udelil Rustamovi titul Pandžázarí a dal mu Multán, ktorý bol cennejší ako Kandahár. Akbar chcel v roku 1594 odovzdať Rustam Mirzovi Čitorovi, ale potom ho vymenoval za vládcu Pathanu, kde sa k nemu pridal Asaf Chán a porazil miestneho vládcu Basu. Asaf Chán a Rustám sa však nepohodli a Akbar si ho predvolal na súd. Rustam Mirza bol v roku 1597 vymenovaný za guvernéra Raisinu a potom slúžil pod princom Danialom v Dekáne. Džahángír vymenoval Rustama za vládcu Thathy v roku 1612, ale odvolal ho za utláčanie malého argunského ľudu. Keď sa Rustamova dcéra vydala za Muhammada Parvíza, mughalského princa, Džahángír mu udelil titul šašchazárí a vymenoval ho za vládcu Allahabadu. V roku 1633 bol Rustam Mirza vymenovaný za vládcu Biháru, ale po šiestich rokoch ho Šáh Džahán odvolal z funkcie ako príliš starého. Rustam Mirza písal poéziu pod pseudonymom Fidayi.
Jeho najstarší syn Murad dostal od Džahángíra titul Iltifat chán a oženil sa s dcérou Abdulrahíma chána Hanana; zomrel v roku 1671.
Tretí syn Rustama Mirzu, Mirza Hasan Sefevi, bol vládcom Kachu; zomrel v roku 1650. Hassanov syn, Mirza Chafshikan, bol veliteľom posádky Jessore v Bengálsku; zomrel v roku 1664. Jeho syn Seifeddín Sefevi mal za Aurangzeba titul chána.
