Matej (Svätá rímska ríša)
Mary Stone | 20 októbra, 2022
Matyáš († 20. marca 1619 tamže) bol cisárom Svätej ríše rímskej a arcivojvodom rakúskym v rokoch 1612 – 1619 a od roku 1608 kráľom Uhorska (ako Mátyás II.) a Chorvátska (ako Matija II.) a od roku 1611 kráľom Čiech (tiež ako Matyáš II.). Jeho mottom bolo Concordia lumine maior („Jednota je silnejšia ako svetlo“).
Zohral rozhodujúcu úlohu vo vnútornej rodovej opozícii Habsburgovcov voči svojmu bratovi cisárovi Rudolfovi. Po získaní moci prejavil len málo vlastnej politickej iniciatívy. Až do svojho pádu určoval smer politiky kardinál Chlesl. Českým povstaním sa začala tridsaťročná vojna v záverečnej fáze Matyášovej vlády.
Matej bol štvrtým synom cisára Maximiliána II. a Márie Španielskej. Jeho bratia boli Rudolf (neskorší cisár), Ernst Rakúsky (guvernér v Holandsku), Maximilián (veľmajster Teutónskeho rádu), Albrecht (arcibiskup v Tolede, neskorší guvernér Holandska) a Václav (veľkoprior Rádu svätého Jána v Kastílii). Mal aj šesť sestier. Prostredníctvom manželstva svojej sestry Anny bol spriaznený so španielskym kráľom Filipom II. a prostredníctvom Alžbety s francúzskym kráľom Karolom IX.
O jeho vzdelaní nie je známe takmer nič. Jedným z jeho učiteľov bol orientálny cestovateľ a polyhistor Ogier Ghislain de Busbecq. Keďže otcovské majetky prešli úplne na Rudolfa, jeho bratia – vrátane Mateja – boli odškodnení peňažnými dôchodkami a boli poverení cirkevnými alebo štátnymi funkciami.
V niektorých ohľadoch bol politicky ovplyvnený svojím otcom. Patril k nim aj protišpanielsky postoj a odmietanie španielskej politiky v Holandsku. Filip II. sa tam pokúsil potlačiť holandské povstanie silou. Matej sa na ríšskom sneme v Regensburgu v roku 1576 stretol s vyslancom niektorých vzbúrených provincií Gautierom von der Grachtom. Filip III. de Croÿ, vojvoda z Aarschotu, a ďalší predstavitelia umiernenejšej strany sa dohodli s Matejom, že ho proti vôli Filipa II. a bez vedomia cisára Rudolfa II. vymenujú za guvernéra Nizozemska.
Začiatkom októbra 1577 odišiel Matej do Holandska. Tajne dúfal, že si v Holandsku vytvorí vlastnú mocenskú základňu. Matej však nemal potrebné politické skúsenosti ani schopnosti. Okrem toho bol zatknutý vojvoda z Aarschotu. Matej sa preto musel dať pod ochranu Viliama Oranžského, vodcu zarytých odporcov Španielska. Cieľ tretej cesty teda zlyhal už na začiatku. Matej sa stal de iure guvernérom 20. januára 1578, ale na čele štátu stála rada a Viliam Oranžský. Matej nedokázal zabrániť tomu, aby sa katolícke južné a protestantské severné provincie od seba vzdialili. Rudolf II. zasiahol do konfliktu ako sprostredkovateľ. Jeho úsilie viedlo k usporiadaniu Kolínskeho pacifikačného dňa v roku 1579, ktorý však bol čoskoro prerušený. To ešte viac zhoršilo Matthiasovu situáciu. Holanďania zastavili platby na jeho dvor. Oficiálne sa však funkcie guvernéra vzdal až o dva roky neskôr, krátko pred oficiálnym vyhlásením nezávislosti. Jeho odchod z Antverp sa však oneskoril o päť mesiacov, pretože musel zostať, kým nesplatí svoje obrovské dlhy.
V roku 1583 sa vrátil do Rakúska, kde sa usadil v Linzi s malým dvorom. Niekoľkokrát sa neúspešne pokúšal o zvolenie za biskupa, napríklad v Münsteri, Liége alebo Speyeri. V roku 1586 boli jeho rokovania o nástupníctve po poľskom kráľovi Štefanovi Báthorym rovnako márne. Uchádzal sa aj o regentstvo v Tirolsku a Vorlande. Až keď sa jeho brat Ernst stal v roku 1593 španielskym generálnym guvernérom v Holandsku (v roku 1594), Matej dostal guvernérsky post v Rakúsku.
Okamžite sa stretol s energickým lobovaním väčšinových protestantských stavov proti guvernérovi. Problémy ešte zhoršili vysoké dane a zvyšovanie počtu vojakov v dôsledku dlhej tureckej vojny. V rokoch 1595 a 1597 sa vzbúrili roľníci v Dolnom a Hornom Rakúsku. Zatiaľ čo roľníci vkladali svoje nádeje do vyjednávania s cisárom, Matej použil žoldnierske oddiely na násilný zásah proti povstalcom.
Po potlačení povstania sa Matejov postoj k náboženskej otázke začal meniť. Kým predtým boli na jeho dvore aj protestanti, teraz sa vydal prísne protireformačným smerom. Jeho kancelárom bol od roku 1599 Melchior Khlesl, biskup-administrátor vo Wiener Neustadte, významný propagátor protireformácie. Bol to predovšetkým on, kto naliehal na Mateja, aby zaujal tvrdší postoj voči protestantom. Cisár ho vymenoval v roku 1594
Medzi členmi habsburského rodu sa so znepokojením pozorovali narastajúce duševné problémy cisára Rudolfa II. Po Ernstovej smrti v roku 1595 stál Matej na čele arcivojvodov. Od roku 1599 opakovane márne naliehal na cisára, ktorý nemal legitímnych potomkov, aby vyriešil otázku nástupníctva. Matej si tak vyslúžil cisárovo odmietnutie. Situácia sa zhoršila v roku 1604, keď v Uhorsku vypuklo povstanie pod vedením Štefana Bocskaia. Samotný Matej sa spočiatku vyhýbal konfrontácii s cisárom. Biskup Khlesl a ďalší ho vyzývali, aby viedol konflikt Habsburgovcov proti Rudolfovi II. V novembri 1600 bola v Schottwien uzavretá zmluva medzi arcivojvodami Matejom a Maximiliánom a Ferdinandom proti cisárovi. V roku 1606 arcivojvodovia vyhlásili cisára za nepríčetného (listina z 25. apríla 1606), dosadili Mateja za hlavu rodu a začali usilovať o zosadenie Rudolfa. Bol to potom Matej, a nie cisár, kto v roku 1606 uzavrel s Osmanmi Zsitvatorocký mier a zároveň ukončil konflikt v Uhorsku tým, že zabezpečil slobodné vyznávanie náboženstva. Rudolf sa márne pokúšal zmluvu zmariť. Dokonca sa videl nútený dať Matejovi miesto miestodržiteľa v Uhorsku.
V Uhorsku sa opäť objavili nepokoje a na Morave a v Rakúsku sa začali búriť aj stavy. Matej sa snažil využiť túto opozíciu v boji o moc s cisárom. V roku 1608 sa v Prešporku spojil so vzbúreným uhorským snemom a dolnorakúskymi a hornorakúskymi stavmi. Morava bola pridaná neskôr. V apríli 1608 Matej tiahol na Prahu. Keďže sa mu však nepodarilo získať české stavy, 25. júna 1608 uzavrel s cisárom Liebenskú zmluvu. Výsledkom bolo rozdelenie moci: Rudolf si ponechal Čechy, Sliezsko a Lužicu, Matej dostal Uhorsko, Rakúsko a Moravu.
Prevzatie moci neprebiehalo hladko. Obvyklý postup vzdávania pocty v rakúskych krajinách spočíval v tom, že nový panovník najprv garantoval výsady stavov a až potom mu oficiálne vzdali poctu. Matej sa pokúsil zvrátiť toto nariadenie, čo viedlo k sporu s väčšinovými protestantskými stavmi. Šľachtici potom vytvorili konfederáciu podľa poľského vzoru s názvom Horner Bund a platili hold len výmenou za garanciu svojich práv. Horner Bund existoval aj naďalej a svoju úlohu zohrával aj na začiatku tridsaťročnej vojny. Matej musel tiež udeliť rakúskej šľachte náboženskú slobodu.
Cisár Rudolf v spore so svojím bratom nepripustil porážku. Zdalo sa, že s pasovskými bojovníkmi má k dispozícii vojenskú silu. Keď v roku 1611 vtiahli do Čiech neplatené vojská, došlo k zrážkam a do Matejovho tábora sa pridali aj české stavy. Rudolf stratil zvyšok svojej moci a žil v izolácii v Prahe až do svojej smrti 20. januára 1612.
Matej bol 23. mája 1611 korunovaný za českého kráľa a po Rudolfovej smrti 20. januára 1612 bol zvolený aj za cisára. 4. decembra 1611 sa oženil so svojou sesternicou Annou Tirolskou. Manželia zostali bezdetní. Údajne splodil nemanželského syna Mateja Rakúskeho s neznámou matkou.
Od roku 1612 sa dvor a s ním aj vládne úrady postupne presúvali z Prahy do Viedne. Nový cisár sa o umenie zaujímal menej ako Rudolf a väčšina dvorných umelcov sa jeho dvoru čoskoro obrátila chrbtom. Bližší vzťah udržiaval s maliarom Lucasom van Valckenborchom. Žezlo a guľu dal vyrobiť pre súkromnú korunu svojho brata Rudolfa II. Cisárova manželka darovala kapucínsky kláštor s kapucínskou kryptou ako budúce pohrebisko habsburského rodu. Hovorí sa, že našiel fontánu v oblasti dnešného zámku Schönbrunn a dal jej meno, a tým aj dnešnému zámku, zvolaním: „Ei, welch‘ schöner Brunn‘!
Politické výzvy boli obrovské. Rozhodujúcim faktorom bol rastúci antagonizmus medzi protestantmi a katolíkmi. Po prvý raz sa na cisárskom sneme v roku 1608 nedosiahol kompromis medzi konfesionálnymi tábormi. Katolícka liga a Protestantská únia boli dva protichodné bloky v ríši.
Nový cisár sa však ukázal byť menej aktívny. Bol vážne chorý na dnu a uprednostňoval rozptýlenie dvorského života pred únavnou štátnou prácou. Khlesl v podstate určoval politiku. Na rozdiel od predchádzajúcich rokov, keď sa vyznamenal ako protireformačný horlivec, sa vzhľadom na rastúce napätie medzi katolíkmi a protestantmi v ríši rozhodol pre kompromis („politika zloženia“). V zahraničnej politike to viedlo k spojenectvu s Poľskom a opakovanému predĺženiu mieru s Osmanmi. Khleslova vyvažujúca cisárska politika sa na cisárskom dvore stretla s odporom prísne katolíckych síl, ako bol predseda cisárskej dvorskej rady Johann Georg von Hohenzollern a cisársky vicekancelár Hans Ludwig von Ulm. Od tejto politiky sa dištancovali aj katolícke cisárske stavy. Podobne podozrievaví boli aj protestanti.
Počas jeho vlády vypuklo v roku 1614 vo Frankfurte nad Mohanom protižidovské povstanie Fettmilchovcov. Povstanie bolo na cisárov príkaz krvavo potlačené, vodcovia boli postavení pred súd a popravení. Vyhostení frankfurtskí Židia sa vrátili do Judengasse v slávnostnom sprievode. Na bránu bol pripevnený cisársky orol s nápisom „Rímsky cisársky majestát a ochrana Svätej ríše“.
Podobne ako za čias jeho brata Rudolfa, aj v prípade Mateja, ktorý nemal legitímnych dedičov, sa čoskoro objavila otázka nástupníctva. Podobne ako Rudolf, aj Matthias sa snažil vyhnúť rozhodnutiu. Od roku 1612 naňho márne naliehali arcivojvodovia, Španielsko aj pápež, aby za nástupcu navrhol svojho bratranca Ferdinanda. Ale až v roku 1617, vzhľadom na cisárovu chorobu, ktorá sa považovala za smrteľnú, a na naliehanie španielskeho veľvyslanca Oñateho, bola dosiahnutá dohoda so španielskym kráľom Filipom III. v zmluve Oñateho, ktorá bola pomenovaná po ňom. V zmluve sa španielski Habsburgovci vzdali nárokov v Rakúsku, Uhorsku a Čechách a tiež nároku na cisársku korunu. Španielsko na oplátku získalo pozemky v Alsasku a cisárske léna v Hornom Taliansku. Matej potom navrhol arcivojvodu Ferdinanda za budúceho českého kráľa. V skutočnosti bol Ferdinand v tom istom roku zvolený českými stavmi, hoci bolo známe, že ako arcivojvoda presadzoval vo svojich rakúskych krajinách protireformáciu. Ťažko pochopiteľné volebné správanie protestantských českých stavov viedlo po voľbách k masívnemu obmedzeniu protestantského vplyvu v Čechách, čo ešte viac podnietilo nevôľu českých stavov.
Z Viedne mal Matej len málo možností ovplyvniť vývoj v Čechách. Tam vypuklo české stavovské povstanie, ktoré našlo svoje symbolické vyjadrenie v druhej defenestrácii Prahy 23. mája 1618. Chlesl opäť reagoval snahou o dosiahnutie dohody. Arcivojvoda Maximilián a kráľ Ferdinand teraz požadovali Khleslovu výmenu. Cisár odmietol, načo Maximilián a Ferdinand dali Khlesla zatknúť. Cisár bol nakoniec nútený prijať zosadenie svojho popredného politika. Matthias potom až do svojej smrti nehral takmer žiadnu úlohu.
Keďže kapucínska hrobka ešte nebola dokončená, on a jeho manželka boli pôvodne pochovaní v kláštore kráľovnej. Až v roku 1633 boli prenesené do kapucínskej krypty. Cisár Matej patrí medzi 41 osôb, ktoré dostali „oddelený pohreb“ s rozdelením tela medzi všetky tri tradičné viedenské habsburské pohrebiská (cisárska krypta, Herzgruft, Herzogsgruft).
- Matthias (HRR)
- Matej (Svätá rímska ríša)
- golo Mann: Wallenstein. S. Fischer Verlag GmbH Lizenzausgabe Deutscher Bücherbund, Frankfurt Main 1971, S. 151.
- Christian Pantle: Der Dreissigjährige Krieg. Propyläen-Verlag, Berlin 2017, ISBN 978-3-549-07443-5, S. 23.
- ^ Mátyás II of Hungary and BohemiaMatija II of Croatia
- Tolnai világtörténelme. Ujkor
- ^ non è chiaro con quale titolo Odoacre regnò in Italia ma gli storici concordano sull’attribuirgli quello di Re d’Italia, assegnatogli dal contemporaneo Vittore Vitense.
- ^ non da Imperatore, contese il trono ad Enrico II il Santo
- ^ non da Imperatore ma come Re di Sicilia e Italia