Pindaros

Delice Bette | 21 decembra, 2022

Zhrnutie

Pindar, v starogréčtine Πίνδαρος

Pindar, silná osobnosť hlboko spätá s tradičným náboženstvom a starovekou dórskou aristokraciou, ktorá prevládala v Tébach, nemal rád Atény, ktorých demokratický duch ho znepokojoval: uprednostňoval mestá spravované aristokraciou, ktorá vedela zaviesť Eunomiu („dobrý poriadok“, zo starogréckeho εὐνομία), a svoje piesne venoval oslave tohto starého ideálu. Pindar ako dôstojný dedič aristokratickej a dórskej koncepcie atletických súťaží ako prvý premenil epiniciu, triumfálny hymnus, na druh básne, ktorej význam je náboženský aj morálny. Od staroveku bol považovaný za nesporného a nenapodobiteľného majstra gréckej zborovej lyriky, syntézy básnického, hudobného a choreografického umenia, a vo svojich Triumfálnych ódach otvoril silnú umeleckú formu s naučenými rytmami a nádhernými obrazmi, umeleckú formu, ktorú moderna znovuobjavila až v 19. storočí a ktorá inšpirovala najväčších básnikov. Keď Victor Hugo pripomenul „pokojného Pinďara plného epických povestí“, zhrnul dve základné črty gréckeho básnika – tichú a takmer náboženskú vznešenosť, ktorá udivovala jeho obdivovateľov, a živelnosť, ktorá sa rozlievala v širokých a zvučných vlnách jeho obrazov a jazyka.

Životopisné údaje, ktoré máme o Pindarovi, sú napriek piatim životopisom, ktoré nám zanechala antika, skromné.

Básnikove začiatky

Podľa tradície je členom šľachtickej rodiny. Jeho otec sa volal Daifantus a matka Kleodicea. Narodil sa v roku 518 v Kyneocefale v Boeótii, meste na okraji Téb; sám seba hrdo nazýva „dieťaťom slávnych Téb, ktorých pramene uhasili jeho smäd“. Vo fragmente 193 svojich prác sa zmieňuje o „päťročnom festivale

Dospelosť a sláva

V roku 480 pred Kr. vtrhli do Grécka Peržania. Téby, v ktorých vládla aristokracia, uzavreli zmluvu s nepriateľom, s ktorým bojovali; perzský generál Mardonius obsadil mesto a Téby mu v bitke pri Platajoch v roku 479 poskytli podporu jazdy; po víťazstve gréckej armády boli Téby obliehané a vodcovia médskej strany usmrtení. Schvaľoval Pindar túto politiku spojenectva s Peržanmi, ako uvádza historik Polybius z Megalopolu? Pravdepodobne sa obával občianskej vojny, ak by vypuklo násilné povstanie proti moci thébskych oligarchov. V každom prípade je isté, že musel trpieť zradou Thébanov a že ju ľutoval, ako to dokazuje panegyrik, ktorý napísal na statočnosť Aegincov, zložený tesne po víťazstve pri Salamíne v roku 480, ako aj panegyrik zložený pre Atény: V jednej z nich Pindar oslavuje Atény ako oporu Grécka: „Ó, slávne Atény, žiarivé, korunované fialkami a preslávené svojou piesňou, opora Hellasu, božské mesto“. Atény ho odmenili hodnosťou proxena a desaťtisíc drachmami za dithyramb, ktorý jej venoval. O víťazstvách nad Peržanmi však nespieval Pindar, ale Simonides z Ceosu.

V rokoch 480 až 460 sa Pindarova sláva rozšírila po celom gréckom svete; v plnom lesku svojej slávy sa pridal k rôznym gréckym aristokratickým dvorom, napríklad k dvoru sýrskeho tyrana Hierona, na ktorého počesť zložil Prvú olympiádu a prvé tri Pýthie, alebo k dvoru kyrenejského kráľa Aresila IV, pre ktorého zložil Štvrtú a Piatu pýthiu. Títo kniežací klienti, ktorí stáli na čele veľkého majetku, boli v skutočnosti jediní, ktorí mohli chovať a vlastniť vozy na dve podujatia – konské a vozatajské preteky. V oblasti eposov na objednávku gréckych tyranov na Sicílii mu konkuroval básnik Bakchylides, ktorý sa vyznačoval jemnejším štýlom. Túto súťaž signalizujú niektoré črty žiarlivosti u oboch básnikov.

Keďže Pindar bol najčastejšie prítomný na Panhelénskych hrách a potom spravidla sám režíroval predvádzanie svojich triumfálnych ód, je isté, že počas týchto dvadsiatich rokov musel precestovať takmer celé Grécko. Bol v kontakte s macedónskym kráľom Alexandrom I., ktorému zložil chválospev. Podľa legendy práve na pamiatku vzťahu Alexandra I. s Pindarom ušetril Alexander Veľký dom lyrického básnika v Tébach počas plienenia tohto mesta Macedóncami. V roku 476 sa Pindar pravdepodobne vydal na Sicíliu, na dvor Theróna Akragského a Hierona. Pri tejto príležitosti precestoval hlavné mestá Sicílie vrátane Syrakúz. Zdá sa, že vyjadruje osobný dojem, keď v Prvom pýte evokuje vybuchujúcu Etnu s prúdmi červenej lávy valiacimi sa „s rachotom“ na skalné bloky. Ďalšia cesta ho pravdepodobne zaviedla k Aresilovi IV., kráľovi Cyrény, mesta, ktoré zrejme navštívil a ktorého dlhú cestu vydláždenú pevnými kvádrami vybudovali kráľovi predkovia uprostred pieskov, keď ho dobyli z púšte.

Podľa Eustathiovho životopisu bol Pindar ženatý so ženou menom Megaklea a mal dve dcéry a syna Daifantosa, ktorý bol dafneforom v Tébach.

Pindarovu starobu zatienili nešťastia Aténami porazených a ovládaných Téb v rokoch 457 až 447, a to napriek úspechu Tébanov v bitke pri Coronei (446 pred Kr.). Podľa jedného z jeho životopiscov zomrel vo veku osemdesiat rokov, možno v Argu krátko po roku 446, čo je posledný rok jeho diela, ktorý môžeme datovať. Podľa Suidasovho životopisu Pindar zomrel v divadle v Argu počas predstavenia s hlavou položenou na pleci svojho mladého priateľa Theoxena z Tenedosu, pre ktorého napísal Chválospev lásky, ktorý citoval Aténaios; táto scéna sa odohrala v gymnáziu.

Pindaríkov korpus sa k nám dostal vo forme papyrov (z 2. storočia pred n. l. až 2. storočia n. l.), vrátane početných fragmentov piesní a epištol. Máme aj rukopisy z 12. a 13. storočia, z ktorých najdôležitejšie sú Ambrosianus C 222, Vaticanus græcus 1312, Laurentianus 32, 52 a Parisinus græcus 2774. Pochádzajú z výberu z tretieho storočia a obsahujú len epiklézy.

Od Pindara sa nám zachovali štyri knihy epiniek alebo triumfálnych ód (v starogréčtine ἐπίνικοι

Epiniky predstavujú len asi štvrtinu celého Pindarovho diela, čo sťažuje zhodnotenie básnikovho umenia v celej jeho rozmanitosti a posúdenie vývoja jeho štýlu; rozsiahlosť jeho tvorby, vyčíslená na približne dvadsaťštyritisíc veršov (v zmysle κῶλα

Poézia v piesni a tanci

Grécka zborová lyrika je tanec, poézia aj hudba. Predvádzanie Pindarových ód, na ktoré musel básnik často sám dohliadať, sa mohlo uskutočniť počas súkromnej slávnosti, hostiny, za prítomnosti malého počtu divákov; ak sa však triumfálna óda predvádzala počas sprievodu sprevádzajúceho návrat víťaza do vlasti, alebo ešte zriedkavejšie počas pochodu sprievodu, ktorý ho sprevádzal do chrámu, kde sa chystal položiť víťazný veniec, vtedy bolo publikum početné.

Posvätná hodnota tanca v Grécku pri slávnostných obradoch je dobre známa. Hymny na počesť bohov sa teda tancovali v kruhu okolo oltára, s pohybom doprava, potom doľava, pred konečným zastavením. Veľké Pindarove ódy spieval a tancoval aj zbor, ktorý sa regrutoval spomedzi detí, dievčat alebo mladých mužov dobrého pôvodu v meste, kde sa ódy predvádzali. Počet členov tohto zboru sa pohyboval od štrnástich do päťdesiatich v závislosti od dôležitosti obradu. Pieseň predniesol sólista, celý zbor alebo sa striedali sólista a zbor. Vedúci zboru intonoval každú strofu po prelúdiách na citare: na začiatku Prvej pýthie Pindar spomína „zlatú lýru“ a „prvé tóny prelúdií, ktoré vedú zbory“. Hudobnými nástrojmi, ktoré sprevádzali spev, boli lýra, fosforín, dvojitá flauta nazývaná aulos; existovala aj veľká frýgická flauta zo škatuľového dreva a vysokofrekvenčná lýdska flauta na vysoké tóny alebo ako podpora detských hlasov. V III., VII. a X. olympiáde sa objavuje dvojitý doprovod fórminxu a flauty, zatiaľ čo v I. a II. pythéme sprevádza iba citara.

Hudobný modus bol podľa ód eolský, dórsky alebo lýdsky; eolský modus s ľahkosťou trojdobého rytmu bol brilantný, živý a vášnivý; dórsky modus, v ktorom prevládali dlhé slabiky, pôsobil mužným a majestátnym dojmom, ako je to v III. óde; napokon lýdsky modus, ktorý bol viac doloresívny, sa objavuje v V. a XIII. óde. Tieto melódie usmerňovali pohyby a rytmické kroky chorálov; z antických svedectiev vyplýva, že v zborovej lyrike básnik komponoval slová aj hudbu, na ktorú sa spievali; strofa a antistrofa ódy zodpovedali pohybom v opačnom smere a epóda spevu na mieste, čo umožnilo lepšie počúvanie textu. Sám Pindar naznačuje tieto tanečné pohyby a ich hudobný sprievod: „Utkaj, sladký phorminx, utkaj bez meškania, v lýdskom móde, túto pieseň milovanú Œnone a Cypru.“ Je možné, že kruhový orchestrálny pohyb sprevádzal naratívne rozvíjanie mýtov až po záverečné zastavenie označené epódou, ale hudobná a choreografická partitúra týchto ód sa nám nezachovala a tento aspekt zborovej lyriky nám dnes uniká. Tieto tri umenia, tanec, hudba a poézia, ktoré sú navzájom prepojené a podriadené, sa v rytmickej a prozodickej štruktúre Pindarových ód javia ako úzko spojené.

Štruktúra a merače

Vedci zodpovední za vydanie textu Ód museli vyriešiť zložitý problém, ako prezentovať Pindarove verše vo vydaní Triumfálnych Ód. Dlho bolo ich radenie problémom z hľadiska toho, kam umiestniť začiatok a koniec veršov a ako ohraničiť sekvencie, o ktorých nie je známe, kde majú byť interpunkčne ukončené. V helenistickom období Aristofanes z Byzancie a Aristarchos zo Samotrákie zaradili Pindarovo dielo do alexandrijského kánonu. Vytvorili vydanie, o ktoré sa filológovia dlho opierali. Helenistickí gramatici fixujú text v tvare côla (z gréckeho κῶλα

Kým pôvodne boli strofy lyrickej básne niekedy všetky podobné, Pindarove ódy majú podobu známych Stesichorových triád, t. j. skupín pozostávajúcich zo strofy, antistrofy a epódy; posledná z nich, postavená na inom metre, sa spievala na iný nápev ako predchádzajúce a sprevádzal ju iný tanec. Niektoré Pindarove ódy majú len jednu triádu, mnohé majú štyri až šesť triád a Štvrtá pýtická ich má trinásť. Rozsiahla Pindarova strofa má viac ako desať, niekedy aj viac ako pätnásť členov, ktoré sú z hľadiska prozódie nerovnomerné a rôzne zložené.

Každá Pindarova óda má svoju vlastnú metrickú štruktúru. Metrá, ktoré básnik najviac používal, sú logaedické metrá, nazývané aj eolské, v tradícii Alkia z Mytilény a Sapfó, a daktylo-epitritové metrá, nazývané dórske, charakteristické epitritom (v týchto dvoch typoch sa daktyly a trocheje spájajú alebo nasledujú za sebou. Sú rozdelené viac-menej rovnomerne v celých Ódach. Iba II. olympský a V. pýtický, ktoré majú náboženský a vážny charakter, majú peón ako dominantnú nohu, pozostávajúcu z jednej dlhej a troch krátkych (- ∪∪∪∪∪ -).

Potom je tu otázka jednoty ódy. Pindarove ódy sa z hľadiska spracúvaných tém neriadia žiadnym plánom. Sám básnik v desiatej Pythesii uvádza: „Ako včela, moje krásne chválospevy lietajú od jedného predmetu k druhému“. Prvý prúd výskumu, označovaný ako „historicistický“, reprezentovaný autormi ako Böckh a Wilamowitz (19. storočie), sa zaoberal identifikáciou biografických alebo historických prvkov v texte. Iný prúd sa radšej zameral na „lyrickú myšlienku“, ktorá sa skrýva za každým umením (Dissen, Metger, Alfred Croiset, 19. storočie). Na druhej strane sa súčasná kritika pokúša identifikovať opakujúce sa motívy a obrazy.

Pindar a ezoterické doktríny

Ezoterické náuky boli v Pindarovej dobe veľmi rozšírené a tyrani z Agrigenta a Syrakúz, ktorých poznal na Sicílii, sa možno oddávali mystike. Niet pochýb o tom, že Pindar bol ovplyvnený mystickými prúdmi svojej doby. Svedčí o tom celý rad indícií v jeho diele. Nedá sa presne povedať, o ktoré mystické prúdy ide, pretože orfizmus a pytagorejstvo sú v tomto období nerozlíšiteľné.

Zdá sa, že v zástupe gréckych božstiev pripisuje Pindar osobitný význam tým, ktorí predsedajú mystériám. Možno bol sám zasvätený v Eleusis, ako vidíme z tohto úryvku z Thrény, ktorý cituje Klement Alexandrijský:

„Blahoslavený je ten, kto to videl skôr, než zostúpil na zem: vie, aký je koniec nášho života a aký je jeho princíp, daný Diom.

– Pindar, fragment 137-8 (Schrœder).

Pindar však rozhodne nebol otrokom žiadneho systému. Takýto názor mali už Alfred Croiset a Erwin Rohde, podľa ktorých Pindarova teológia zostáva „svetská a všade prezrádza ducha básnika“. V každom prípade je isté, že bez toho, aby bol stúpencom nejakej sekty alebo filozofickej školy, pociťoval nepopierateľnú príťažlivosť eschatologických a mystických otázok a že poznal učenie o osude duše. Tento vplyv orficko-pytagorejských prúdov sa zreteľne objavuje najprv v Prvej Olympii, ktorá akoby odkazovala na orfické dogmy o prvotnom páde a osobnom uzdravení, ku ktorému má zasvätenec prístup; vieru v metempsychózu vidíme rozvinutú najmä v Druhej Olympii, ktorej mýtus poskytuje všeobecnú syntézu. Metempsychóza sprevádza potvrdenie prežitia v podsvetí a odplatu za zásluhy. Premena duší, najcharakteristickejšia dogma, ktorú učili Pytagorovi žiaci, sa v tejto óde pridáva k mravným predpisom, ako je vo veršoch 76-77 požiadavka „zachovať si dušu úplne čistú od zla“; a ďalší detail pytagorejskej inšpirácie sa objavuje vo verši 72, a to starostlivosť o pravdu: básnik dáva v „ostrove blahoslavených“ čestné miesto „tým, ktorí milovali dobrú vieru“. Pytagoras nabádal svojich žiakov, aby sa vyhýbali lži, čo sa v sekte považovalo za základnú povinnosť a v Pindarovom diele sa to mnohokrát opakuje: „Princíp veľkej cnosti, Pravda, ó, Vládca, nech moje slová nikdy nenarazia na pascu lži! Napokon, dôležitosť, ktorú Pindar vo svojich mýtoch pripisuje hrdinom, je ozvenou ich tradičného kultu u Pytagorových stúpencov: od Aristoxena vieme, že dokonalý pytagorejec musel denne plniť povinnosti zbožnosti nielen voči bohom, ale aj voči hrdinom.

Bohovia a ľudia

Pindar, ktorý odmieta ohlasovať čokoľvek pohoršujúce alebo urážajúce majestát bohov, pretože „len zriedkakedy sa človek vyhne trestu, ktorý priťahuje rúhanie“, zostáva verný tejto zásade morálky: „Človek musí bohom pripisovať len krásne činy: to je najbezpečnejšia cesta. V jeho prípade sú teda božstvá zbavené hádok, násilia všetkého druhu, incestných milostných vzťahov a naivity, ktoré sú u Homéra stále prítomné. Jeho teológia preniknutá filozofiou predstavuje božský ideál bezúhonnej morálky, ktorý je hodný slúžiť ako vzor pre ľudstvo: znamená tak rastúcu zrelosť religiozity v Grécku. A tento ideál božskej dokonalosti v zbožnej mysli básnika smeruje k predstave jediného, všemocného božstva, nezávislého od akéhokoľvek určenia osoby: „Čo je to boh? Čo nie je? Boh je všetko,“ hovorí vo fragmente, ktorý cituje Klement Alexandrijský.

V jeho poézii sú dve veľké božstvá, ktorým venuje osobitnú pozornosť: Zeus a Apolón. Konanie dobra najlepším smrteľníkom a trestanie vzbury a excesov je hlavnou úlohou Dia, ktorého básnik vzýva s takmer biblickým zmyslom pre jeho majestátnosť:

„Najvyšší boh, ktorý držíš opraty hromu, ten neúnavný oř, ó Zeus, ročné obdobia, ktorým vládneš, ma posielajú, aby som za zvuku fosforu svedčil o najvznešenejších víťazstvách. Ach, syn Kronov, pán Etny, prijmi v prospech Charitov tento olympijský sprievod.“

– Olympijské hry, IV, verše 1-10.

Šťastie, nie len pominuteľný úspech, ale skutočné trvalé šťastie, je Diovou odmenou tým, ktorých miluje za ich cnosti; skutočne šťastný človek je preto v Pindarových očiach nevyhnutne človekom, ktorý je Diovým priateľom: keď Pindar spieva o jeho sláve a triumfoch, v istom zmysle v ňom len uctieva účinok priateľstva bohov pre tých, ktorí si ho zaslúžia.

Preto Pindar pri oslave šťastia svojich hrdinov neoslavuje len fyzickú a materiálnu prevahu víťaza, ale spieva aj o priazni bohov, ktorí osvetľujú čelo smrteľníka, čo dáva jeho triumfálnym ódam vždy náboženský tón. Ľudská bezmocnosť alebo slabosť je teda kompenzovaná Božou milosťou:

„Prchavé bytosti! Človek je sen tieňa. Ale keď naňho bohovia nasmerujú lúč, obklopí ho žiarivá žiara a jeho existencia je sladká.“

– Pýthika, VIII, verše 95 až 97.

Pokiaľ ide o Apolóna, boha básnikov, boha liečiteľstva a civilizácie, pána delfskej veštiarne, ten je u Pindarovho diela postavou prvého rangu: je to on, „kto dáva ľuďom lieky, ktoré liečia ich kruté choroby; on nám dal citaru; on spôsobuje, že do sŕdc preniká láska k svornosti, hrôza občianskej vojny“. Pindar ho vzýva ako vševediaceho boha, ktorého moc je nekonečná:

„Ty, ktorý nevieš klamať ani blúdiť, ty, ktorý poznáš osudový koniec všetkých vecí a všetky cesty, ktorými sa uberajú, ty, ktorý vieš spočítať lístie, ktoré na jar nechá zem vyrásť, a zrnká piesku, ktoré v mori alebo v riekach valia vlny a vetry, ty, ktorý jasne vidíš budúcnosť a jej pôvod…“

– Pýthika, IX, verš 42 a nasl.

Jeho oddanosť delfskému bohu, zdroju všetkej básnickej inšpirácie, je taká hlboká, že si Pindar požičiava jeho atribúty, šípy a fosfor.

Hrdinovia a mýty

Zo štyridsiatich štyroch Pindarových triumfálnych ód väčšina oslavuje mýty týkajúce sa vlasti víťaza alebo legendy mocných rodov, keď išlo o spev o nejakom kniežati slávneho rodu. V rozmanitosti miestnych legiend však Pindar vždy uprednostňuje tie, ktoré sú spojené s dórskou tradíciou a tradíciou jeho rodných Téb.

V závislosti od bádateľa a obdobia sa mýtom pripisuje buď čisto estetická úloha, alebo paradigmatická hodnota úzko spojená s víťazstvom a víťazom, alebo náboženský a morálny cieľ, ktorým je poučenie poslucháčov. Jacqueline Ducheminová, ako aj viacerí ďalší bádatelia, sa domnievajú, že mýtus ponúka víťazovi a jeho okoliu hrdinský ideál, ktorý má poskytnúť lekciu z aristokratickej etiky.

Pindar sa zaoberá predovšetkým oslavou tých hrdinov, ktorí boli na konci skúšky odmenení za svoje výnimočné cnosti a morálnu hodnotu: To je prípad Perzea, víťaza nad Gorgónou, a predovšetkým hrdinov z rodu Eaka, Ajaxa a Achilla, poučených svojím majstrom, kentaurom Chironom; ale je to práve Herakles, hrdina narodený v Tébach, ktorého chce Pindar osláviť predovšetkým; Básnik v ňom vidí zakladateľa posvätných Olympijských hier spolu s Dioskurami, ale aj príkladného dobrodinca ľudstva, ktorý v jeho očiach stelesňuje dokonalú hrdinskú askézu a atletické cnosti par excellence, vytrvalosť, trpezlivosť a „nepremožiteľnú odvahu“. Preto je Herakles odmenený blaženou večnosťou, ako predpovedal veštec Tíresias Amfitriónovi:

„Zjavil mu, že Herakles za všetku svoju ťažkú prácu získa privilégium nemennej blaženosti v sídle Blahoslavených; dostane za manželku prekvitajúcu Hebe a žijúc s Diom Kronidom bude ďakovať jeho vznešenému zákonu.

– Nemeen, I, verše 69-73.

V naratívnych častiach ód Pindar neotáľa s podrobným rozprávaním mýtov, odmieta, aby „jeho lýra niesla bremeno eposu“; nie sú tu žiadne podrobné vysvetlenia ani zbytočné rozvinutia: postupuje lyricky prostredníctvom stručných narážok. Väčšinou ide o živé náčrty, obrazy zredukované na niekoľko ťahov, ktorých cieľom je vzbudiť dojmy a pocity, pričom do rozprávania sa vmiešavajú maximy, ktoré pridávajú morálny nádych. Takto v IV. pýte v príbehu o Iásónovi a zlatom rúne po identifikovaní čŕt užitočných pre morálku, ktorú z neho chce vyvodiť, básnik skracuje a rýchlo uzatvára: „Ale návrat by bol dlhý po hlavnej ceste; hodina ma tlačí a ja poznám kratšiu cestu. Mnohým iným viem ukázať cestu génia.

Na chválu hrdinského ducha

Pindar sa nikdy necíti byť otrokom svojho subjektu ani závislým od športovca. O samotnom športovom podujatí, ktoré nepopisuje, hovorí veľmi málo, len stručne spomína jeho podstatu; tak sa v piatom Pytagorovom diele obmedzuje na zmienku o víťazovi vozatajských pretekov Carrhotisovi, ktorý „vedel udržať svoje opraty neporušené, keď viedol svoje rýchlonohé kone až do konca, na hipodróme dvanástich dráh, bez toho, aby zlomil niektorú časť svojho prístroja“.

Ak je Pindar vo všeobecnosti zdržanlivý v osobnej chvále víťaza, je to preto, že sa snaží povzniesť z roviny anekdoty do roviny všeobecných a vznešených myšlienok: spievajúc ani nie tak o hrdinovi, ako o hrdinskom duchu, nezdôrazňuje fyzické nadanie, ale morálne vlastnosti atléta, odvahu, vernosť, statočnosť či zručnosť; odvaha v pančuchách Melissosa z Téb tak evokuje „udatnosť revúcich šeliem a jeho rozvaha je ako rozvaha líšky, ktorá, padajúc späť na seba, zastaví orlovu hybnosť“. Podľa Pindarovho názoru „víťazstvo v hrách si vyžaduje najkrajšie piesne, tie, ktoré oslavujú spoločníka žiariaceho korunami a cnosťami“. Takýmto kľúčovým slovom v jeho poézii je „cnosť, zásluha“, v starogréčtine a v dórskom tvare, ktorý používal Pindar, ἀρετά

Poslanie básnika ako vychovávateľa

Tí, ktorých Pindar oslovuje vo svojich ódach, sú jednoduchí víťazi hier, ale často aj veľkí ľudia, králi, kniežatá a príslušníci šľachty. Básnik prispôsobuje svoju chválu každému z nich, pričom nezaprie povinnosť úprimne a taktne radiť a varovať.

Tým, že Pindar dával ich krásne výkony za príklad, ktorý treba napodobňovať, vyzýval atlétov, aby „stúpali k výšinám zásluh“ a dosiahli dokonalosť ideálnych hrdinov mýtu. Podobne ako Homér pred ním, aj básnik je vychovávateľom. Preto pred chválou mladého Trasybula Pindar pripomína kentaura Chirona, typického vychovávateľa hrdinov, ktorý Achilla naučil úcte k bohom i synovskej zbožnosti. V tomto múdrom kentaurovi totiž básnik nachádza ideálny vzor pre svoje vlastné poslanie vychovávateľa; práve na Chirona, múdreho učiteľa, sa odvoláva vo svojej chvále prvých obyvateľov ostrova Aegina, predkov víťaza menom Aristokleides. A Pindar je tak oddaný tomuto poslaniu vzdelávania, že sa ako prvý pred Platónom pýta, či sa dokonalosti dá naučiť, alebo je len výsledkom atavizmu. Jeho odpoveď ilustruje vrodené hrdinstvo Achilla a príklad Asklépia: Chiron vychoval Asklépia, „to vznešené dieťa, tým, že vhodnými cvičeniami rozvíjal všetky inštinkty jeho veľkého srdca“. Vzdelávanie môže fungovať len vtedy, ak je založené na prirodzených cnostiach:

„Vďaka dedičnému hrdinstvu je človek veľmi silný. Ale ten, kto sa uspokojí s tým, čo ho naučili, je ako človek kráčajúci v tme. Jeho myseľ kolíše, nikdy nepostupuje istým krokom a nedostatok jeho mysle pokúša slávu všetkými prostriedkami.“

– Pindar, Nemean, III, verše 40-42.

Pindar plní rovnaké poslanie ako vychovávateľ mocných: chváli sa, že je „mužom úprimnej reči, ktorého si vážia v každej krajine, u tyranov, kde vládne prudký dav, i v mestách, kde vládnu múdri“, teda v troch hlavných politických systémoch: monarchii, demokracii a aristokracii. To naznačuje aj výzva adresovaná Hieronovi I., tyranovi Syrakúz, aby si uvedomil svoju skutočnú osobnosť od chvíle, keď mu ju odhalí Pindar, ktorý ho chváli:

„Staň sa tým, kým si, keď sa to naučíš

– Pindar, Pythics, II, verš 72.

Vo všetkých ódach adresovaných tomuto tyranovi Pindar rozdáva svoje múdre a umiernené príkazy: „Nesmeruj vyššie, než je tvoje súčasné šťastie,“ hovorí mu, a „keďže závisť je lepšia než ľútosť, nezriekaj sa krásnych zámerov. Kormidluj svoj ľud kormidlom spravodlivosti. Odovzdaj svoju plachtu vetru ako dobrý pilot a nenechaj sa oklamať, priateľu, zvodom záujmu.“ Tieto mravné poučky, ktoré nie sú tradičnými maximami alebo všeobecnými poučkami, sú vždy primerané konkrétnemu prípadu tých, ktorým ich Pindar adresuje. História nám teda hovorí, že Hieron zo Syrakúz nebol bez obvyklých chýb tyranov, a tak chce básnik napraviť jeho povestnú lakomosť tým, že ho vyzve, aby podobne ako Krézos štedro rozdával, keďže jeho bohatstvo mu túto povinnosť štedrosti umožňuje; Predovšetkým však cyrenejský kráľ Aresilaus IV. dostáva od básnika najvážnejšie varovania, ktoré sú dlho rozvíjané, aby „riadil mesto čestnou a rozvážnou politikou“, pretože „v meste je ľahké vyvolať neporiadok, toho sú schopní aj tí najhorší roľníci. Pindar končí túto ódu prosbou o odvolanie Damofila, aristokrata, ktorý bol vyhnaný kvôli nepokojom v Kyréne a ktorý si vyslúžil nenávisť alebo nedôveru Acesilaa. Krátko po uvedení tejto ódy v meste Kyréna bol Arkésilas IV., ktorého márne varoval Pindar, zvrhnutý revolúciou.

Umenie Pindara

Neporovnateľný básnický dar je podľa Pinďara božskej podstaty a nedá sa naučiť: preto dáva do protikladu zručného človeka (σοφός), obdareného bohmi, a spevákov, „ktorí vedia len preto, že sa naučili“ (μαθόντες δὲ).

Ak vynecháme termín básnik (ποιητής), ktorý v jeho diele úplne absentuje, má na označenie svojho umenia širokú škálu expresívnych výrazov alebo perifráz: sa nazýva „Letovým služobníkom“, t. j. Apollónom, alebo „privilegovaným hlásateľom, ktorý dáva zaznieť učeným slovám“, či „slávnym vykladačom Pieridov“, ἀοίδιμον Πιερίδων προφάταν. Tento termín προφάτας

„Pod pazuchou nosím v tulci nespočetné množstvo rýchlych šípov, ktoré vedia preniknúť k dobrým duchom; na oslovenie davu je potrebné mať tlmočníkov. Múdri (tí, čo vedia len to, že sa ako vrany vo svojom nekonečnom štebotaní naučili, že márne krákajú proti božskému vtákovi Diovi!“

– Pindar, Olympijské hry, II, verš 91 a nasl.

Tento obraz orla sa v Pindarovi opakuje aj na iných miestach, niekedy naznačuje oslnivú silu vtáka, „ktorý sa v okamihu zmocní krvavej koristi“, inokedy pripomína „kráľa vtákov“, ktorý spí na Diovom žezle a má magickú moc hudby. Tento obraz totiž nie je bezdôvodným básnickým ornamentom; orol symbolizuje majestátne povznesenie tónu a štýlu v Pindarovej poézii a metafyzickú sféru, v ktorej sa rozvíja jeho myslenie, „vysoko nad nízkymi oblasťami, kde vrieskajúce sojky hľadajú svoju obživu“. Božský orol v kontraste s vranami a vrieskajúcimi sojkami vyjadruje aj vzdialenosť medzi géniom a obyčajným talentom, čo je rozdiel, ktorý sa v Pindarových Ódach opakuje mnohokrát.

Ako všetci veľkí básnici zborovej lyriky, aj Pindar používa jazyk, ktorý nie je živým dialektom, ale literárnym jazykom, do ktorého vstupujú iónske prvky, t. j. dialekt homérskeho eposu, ako aj eolské prvky, a ktorého základnou farbou je dórčina. Pomer týchto rôznych nárečových foriem bol do značnej miery určený tradíciou a vkusom každého básnika. Podľa Eustathia zo Solúna je ich zmes v Pindarovi vždy diskrétna a harmonická.

Pindarov jazyk má isté gramatické zvláštnosti, ktorých cieľom je vytvoriť dojem nečakaný a zároveň úctyhodnejší ako bežná reč: tak môže predmet v množnom čísle dostať sloveso v jednotnom alebo v dvojnom čísle, pasívne sloveso má svoj režim v genitíve bez ὑπό a niektoré predložky majú význam mierne pozmenený do tučných hyperbatov.

Pindar, básnik, ktorý si je vedomý svojho kvázi božského poslania, o sebe vyhlasuje, že je „rozdávateľom darov múz“, a svoje umenie kultivuje tým, že „mu dáva do služieb jazyk, ktorý nikdy nie je lenivý“. Jeho lexikón je skutočne bohatý na nové slová, o ktorých nevieme, či ich sám vytvoril; tieto slová, ktorých príklad grécky jazyk pred ním neponúka, sú epitetá a zložené slová, ako napríklad πολύβατος, („veľmi frekventovaný“), πανδαίδαλος, („spracovaný s veľkým umením“), ἐαρίδρεπτος, (básnik-hudobník, Pindar má rád slová s krásnym, živým zvukom, ako napríklad χρυσάρματος, μεγαλοπόλιες, ἱπποχαρμᾶν, zvýraznené ich miestom vo verši alebo silnými údermi rytmu. Pindarova záľuba v ušľachtilom vyjadrovaní ho vedie k tomu, že namiesto správneho, ale neutrálneho a banálneho výrazu používa výrazy, ktoré sa spájajú s morálnou veľkosťou alebo krásnym citom: tak namiesto ἆθλον, „cena udelená víťazovi“, používa „česť“ (τιμά), „potešenie“ (χάρις) alebo „čestný dar“ (γέρας).

Pindar hojne využíva obrazné epitetá; niektoré sú časom overené epitetá, prevzaté z homérskeho eposu, ako napríklad „Téby so zlatými vozmi“ (ale inovuje ich tým, že ich niekedy netradične aplikuje na božstvá, a tak o Harmónii hovorí, že je „širokooká“, Ἁρμονίαν βοῶπιν ; mnohé epitetá sú nové a tvorivo originálne, napríklad „bohatstvo, ktoré pestuje ľudí“, μεγάνωρ πλοῦτος, alebo „bitka z mosadze“, ἀγὼν χάλκεος.

V Ódach sú zastúpené všetky rečové postavy a Pindarova fantázia odvážne personifikuje aj abstraktné skutočnosti: alegorická postava Výhovorky je „dcérou tupého Epimétea“ a „Alala, dcéra Polemosa“, je personifikáciou Vojnového pokriku. Používa aj veľké množstvo aforizmov a morálnych sentencií, niekedy vo forme slovnej aliancie, z ktorých najznámejšia predznamenáva Hamleta aj Život je sen: „Prchavé bytosti! Čím je každý z nás, čím nie je? Človek je sen tieňa.

Kráľovský obraz, ktorý básnik uprednostňuje, je však metafora. Nie je to len vonkajší a čisto dekoratívny prvok, ale naopak, prvok, ktorý zabezpečuje jednotu ódy, prechod medzi skutočnosťou a mýtom, a významový prvok, ktorý zdôvodňuje samotný predmet diela. Zdá sa, že najmä metafora námornej plavby, ktorej dal Pindar mimoriadny lesk, je jeho vynálezom. Metafory, často odvážne a dlhočizné, nasledujú jedna za druhou alebo sa navzájom prelínajú, čím sa ukazuje nielen estetický význam, ktorý im Pindar pripisuje, ale aj filozofická a náboženská koncepcia jeho videnia sveta: básnikov do istej miery „symbolistický“ postoj k prírode odhaľuje veľké množstvo analógií medzi zmyslovou a rozumovou skutočnosťou; božské a ľudské sa neustále prelínajú alebo sa neustále premieňajú. V 9. Olympii štvorica obrazov plameňa, koňa, lode a záhrady Charitov vyjadruje zvrchovanú moc poézie: „Žeravý plameň mojich piesní naplní toto milované mesto farbami a rýchlejšie ako štedrý kôň alebo letiaca loď všade zverejním svoje posolstvo, ak osud chcel, aby moja ruka vedela kultivovať privilegovanú záhradu Charitov. Tieto metafory zhmotňujú abstraktné predstavy: vypožičané zo živého sveta rastlín a prvkov vesmíru (najmä ohňa a svetla), z hier na štadióne a umeleckých diel, sú hojné v celých jeho Ódach, a tak evokujú „prvé miesto múdrych slov“, „nezničiteľné oceľové klince nebezpečenstva“, ktoré držia v putách tých, ktorí sa mu odvážili, „bublanie mladosti“ alebo opäť „bič nenaplnených túžob“. Naopak, konkrétne podstatné meno sa niekedy nahrádza abstraktným lokálom, napr. „neuchopiteľná pohyblivosť kameňov, ktoré sa spájajú“ poeticky evokuje skaly Symplegád. Toto spojenie zmysluplného a zrozumiteľného, ktoré je podľa Paula Valéryho „samotným princípom umenia“, dáva jeho štýlu trblietavú kvalitu, ktorú umocňuje rýchlosť a stručnosť, dve základné konštanty jeho estetiky, ako sám zdôrazňuje: „Ak človek vie sústrediť veľa obsahu do niekoľkých slov, je menej vystavený výčitkám ľudí.

Alfred Croiset však ukázal, že dvojaká povaha lyriky, reči aj hudby, vedie k postupnosti obrazov, pocitov a myšlienok, ktoré prispievajú k vyjadreniu hlavnej myšlienky každej ódy s poetickou pružnosťou, podobne ako sa hudobné tóny v piesni navzájom dopĺňajú a korigujú, aby vytvorili všeobecnú harmóniu. Táto ústredná myšlienka sa odráža v gnómických častiach alebo pod závojom mýtov. Kompozícia ód má symetrické usporiadanie s dvoma pevnými bodmi, začiatkom a koncom, ktoré sa navzájom opakujú na tú istú tému: báseň tak má podobu uzavretého kruhu. Až na výnimky sa ódy začínajú a končia chválou, pričom ústredné miesto je vyhradené mýtickým príbehom. A práve začiatok sa javí ako veľkolepý, bohatý na epitetá a brilantné obrazy, zatiaľ čo kratší koniec má jednoduchší tón. Sám Pindar zdôraznil potrebu tohto krásneho začiatku: „Chcem postaviť ako v obdivuhodnom paláci vysoké zlaté stĺpy, ktoré by podopierali bohatú predsieň: v každom začiatku musí žiarivé priečelie priťahovať oči už z diaľky. Príkladom takéhoto živého a brilantného otvorenia je VI Pythic.

Ak ho Gréci veľmi rýchlo vyniesli na vrchol, Hérodotos medzi prvými, Pindar nemal takmer žiadnych nasledovníkov (jediným ďalším známym autorom eposov je Bakchylides). Je poľutovaniahodné, podobne ako Werner Jaeger, že práve Pindarovho rivala Simonida z Ceosu si grécke mestá zvolili za pamätníka vojakov, ktorí padli počas médskych vojen, ale je pravda, že básnik uprednostnil nepriateľa Atén, Aegina. Alexandrijci z tretieho storočia pred Kristom ho však zaradili medzi prvých gréckych lyrických básnikov.

Medzi Rimanmi ho obdivovali Quintilianus a Horác, ktorý ho považoval za nenapodobiteľného; ten vo svojich Ódach vykreslil široký a impozantný pohyb Pindarovho štýlu prostredníctvom obrazu pretekajúcej rieky s rozbúrenými vodami a vznešenú silu jeho obrovského génia vzlietajúceho k najvyšším vrcholom prostredníctvom obrazu labute:

„Pindar! Kto sa podujme byť jeho súperom, toho Daidalos odnesie na krídlach z vosku a dá mu meno kryštalické more. Ako rieka tečie z hôr, rozvodnená dažďom cez svoje známe brehy, tak buble a hučí, obrovský, hlboko v ústach Pindara, hodný prijať Apolónov vavrín, Buď prostredníctvom svojich odvážnych dithyrambov valcuje nové slová a necháva sa unášať rytmami bez zákonov, alebo spieva o bohoch a kráľoch, alebo rozpráva o tých, ktorých Alžbetina dlaň privádza späť do vlasti rovnej bohom nebies, o pästiari či koňovi, a obdarúva ich cťou vzácnejšou ako sto sôch. Veľký dych udržuje let labute cirkusovej vždy, keď vystúpi do vysokých oblastí oblakov.“

– Horác, Ódy, IV, 2, verše 1 až 27.

V Európe sa Pindarova sláva spočiatku menila úmerne záujmu o antiku. Vo Francúzsku, s obdivom Pléiade k antike, začali básnici renesancie oceňovať grécku lyriku, medzi nimi predovšetkým Pierre de Ronsard, ktorý zložil Pindarské ódy; a hoci Rabelais vytvoril posmešné sloveso „pindarista“ v súvislosti s napodobňovateľmi lyrického básnika, osobne básnika nekritizoval a zostal skutočným apoštolom gréckeho humanizmu. Zatiaľ čo sa Chiabrera a Testi snažili napodobniť spôsob a vervu Pindara a Horácia, iní chceli dať pocítiť pôvodnú hodnotu týchto básnikov ich prekladom: prvý, kto sa odvážil znárodniť Pindara, bol Alessandro Adimari. V Anglicku sedemnásteho storočia bol Pindar zdrojom veľkej inšpirácie vďaka svojmu zmyslu pre vznešenosť a náboženskému zápalu, ako to dokazujú Óda na svätú Cecíliu Johna Drydena a Óda na Kristovo narodenie Johna Miltona. Naopak, racionalizmus 17. storočia vo Francúzsku, ktorý mimochodom nebol veľmi lyrický, začal reakciu proti Pindarovi: Prvé útoky proti nemu začal François de Malherbe, keď hovoril o jeho „galimatiáši“, a to napriek Boileauovi, ktorý ako jediný obhajoval pindarskú ódu, kde podľa neho „krásny neporiadok je účinkom umenia“; potom Querelle des Anciens et des Modernes s Charlesom Perraultom a Houdarom de La Motte tieto útoky ešte zvýraznili, až sa v 18. storočí začalo používať podstatné meno „Pindare“ na označenie sibylinského básnika, ktorý bol nepochopený svojimi rovesníkmi. Pindar, básnik s náročným štýlom a v tom čase ešte málo prebádaný, mal svojich odporcov, v neposlednom rade aj Voltaira: v liste svojmu priateľovi Chabanonovi ho nazval „nezrozumiteľným a nafúknutým Tébancom“; je pravda, že ho čítal vo vydaní, kde boli slová často skrátené na dve polovice, pričom „polovica slova bola na konci riadku a druhá polovica na začiatku nasledujúceho riadku“.

Pindara rehabilitovalo až 19. storočie a vedecký pokrok spojený s oživením lyrickej poézie: V Nemecku Pinďara pozorne čítal a brilantne prekladal Friedrich Hölderlin; ovplyvnil mladého Goetheho, ktorý napísal Promethea, básne Ganymedes a Pútnik, a neskôr aj nositeľa Nobelovej ceny Carla Spittelera. V 20. storočí ho po Martinovi Heideggerovi preložili a komentovali filozof Jean Beaufret a René Char. Vo Francúzsku mal významný vplyv na poéziu Paula Claudela, ktorý ho objavil prostredníctvom André Suarèsa. Vplyv Pindara na vznik Piatich veľkých ód je zrejmý a Claudel to potvrdzuje v liste z decembra 1904: „Čítanie Pindara sa stalo jedným z mojich veľkých zdrojov a literárnou útechou.“ Pokiaľ ide o Paula Valéryho, ten svoju výzvu k činu a inteligencii zaradil do Pindarovej línie, keď ako epigraf k svojmu Cimetière marin napísal slávnu výzvu thébskeho básnika, aby „vyčerpal pole možného“.

Gréckeho básnika obdivoval a s veľkým záujmom študoval predovšetkým Saint-John Perse, ktorý ho cituje v XII. básni Oiseaux a ktorý v ňom nachádza vzor medzi vznešenosťou a energickosťou pre svoje vlastné písanie; štyri roky, od roku 1904, sa Saint-John Perse venoval jeho prekladom „pre štúdium metra a slovnej štruktúry“, pretože v ňom videl „najsilnejšie antické metrum“; Saint-John Perse na tomto „veľkom rodiacom sa básnikovi“ obdivoval „veľký zmysel pre jednotu, ktorý mu vnucuje zdržanlivosť dychu, samotný pohyb, ktorý je v ňom pripútaný k jedinému rytmu modulácie vopred určenej“ prísnej hudobnej a choreografickej disciplíne. Saint-John Perse bol Pindarom fascinovaný ešte dlho a jeho poetika chvály vďačí za mnohé oslnivej jasnosti gréckeho básnika.

V maľbe je na Ingresovom obraze Homérova apoteóza (1827) naľavo od slávneho básnika zobrazený Pindar s lýrou a Fidias s dlátom. Tebský básnik sa stal námetom pre nadradenosť génia aj pre maliara Henryho-Pierra Picoua v jeho obraze Pindárovo zrodenie (1848).

Odkazy

Dokument použitý ako zdroj pre tento článok.

Zdroje

1. Pindare
2. Pindaros
3. En termes politiques, l’eunomie désigne un idéal d’ordre, d’harmonie et de hiérarchie aristocratique. Pindare a personnifié « l’Eunomie, avec sa sœur Justice l’inébranlable, et son autre sœur, Paix, dispensatrices de la richesse, filles précieuses de la sage Thémis. » (Olympiques, XIII, vers 6 à 8).
4. Agathocle était un musicien, un penseur et un moraliste, que Platon dans le Protagoras (316 e), qualifie de « grand sophiste ».
5. Tycho Mommsen dans son Pindaros, pp. 51-52, estime que Pindare a été un partisan déclaré de l’alliance avec les Perses.
6. Pindare a salué toutes les victoires qui ont sauvé l’hellénisme et « écarté de l’Hellade la lourde servitude » : « J’obtiendrai, en rappelant le nom de Salamine, la reconnaissance des Athéniens », dit-il dans la Ire Pythique (vers 75-76).
7. ^ Pindar (1972) p. 212. The three lines here, and in Bowra’s Greek, are actually two lines or stichoi in Greek prosody. Stichoi however are often too long to be preserved as single lines in published form, and they are then broken into metrical units, or cola, the break indicated by indentation. This practice is observed both in Greek and in translations, but it is a modern convenience or preference and it has no historical authority: „…nullam habet apud codices auctoritatem neque veri simile est Pindarum ita carmina manu propria conscripsisse.“
8. a b c d e f g h i j k l Castrén, Paavo & Pietilä-Castrén, Leena: ”Pindaros”, Antiikin käsikirja, s. 426–427. Helsinki: Otava, 2000. ISBN 951-1-12387-4.
9. a b c d e f g Oksala, Päivö & Oksala, Teivas: Kreikkalaisia kirjailijakuvia, s. 87–103. Runojen ja runokatkelmien suomennoksia. Helsinki: Otava, 1965.
10. Pindaros: Pythia 5.72, jne.
11. Pausanias: Kreikan kuvaus 9.10.4.
12. ^ Si veda, per le questioni sulla formazione del poeta, M. Untersteiner, La formazione poetica di Pindaro, Messina-Firenze 1951.