Edgar Allan Poe

gigatos | 22 februára, 2022

Edgar Allan Poe (19. januára 1809, Boston, USA – 7. októbra 1849, Baltimore, USA) bol americký spisovateľ, básnik, esejista, literárny kritik a redaktor, predstaviteľ amerického romantizmu. Tvorca klasickej detektívnej formy a psychologickej prózy. Niektoré diela Edgara Poea napomohli vzniku a rozvoju vedeckej fantastiky a také črty jeho diela ako iracionalita, mystika, osudovosť, abnormálnosť zobrazených podmienok predchádzali dekadentnej literatúre. Je známy najmä ako autor „strašidelných“ a mystických príbehov a básne Havran.

Edgar Poe bol jedným z prvých amerických spisovateľov, ktorí poviedku urobili hlavnou formou svojej tvorby. Snažil sa živiť výlučne literárnou tvorbou, v dôsledku čoho jeho život a kariéru sužovali vážne finančné problémy, ku ktorým sa pridali problémy s alkoholom. Počas dvadsiatich rokov svojej umeleckej činnosti napísal Edgar Poe dva romány, dve básne, jednu divadelnú hru, približne sedemdesiat poviedok, päťdesiat básní a desať esejí, ktoré boli publikované v časopisoch a almanachoch a neskôr zostavené do zbierok.

Hoci bol Edgar Allan Poe počas svojho života známy predovšetkým ako literárny kritik, jeho neskoršie beletristické diela mali významný vplyv na svetovú literatúru, ako aj na kozmológiu a kryptografiu. Bol jedným z prvých amerických spisovateľov, ktorého sláva v jeho vlasti bola oveľa menšia ako v Európe. Jeho dielo si obľúbili najmä symbolisti, ktorí sa jeho poéziou inšpirovali pre svoju vlastnú estetiku. Edgara Poea chválili Jules Verne, Arthur Conan Doyle a Howard Phillips Lovecraft, uznávajúc jeho úlohu priekopníka v žánroch, ktoré spopularizovali.

Edgar Poe sa narodil 19. januára 1809 v Bostone ako syn hercov Elizabeth Arnold Hopkins Poeovej a Davida Poea mladšieho. Elizabeth Poe sa narodila v Británii. Začiatkom roku 1796 sa spolu s matkou, tiež herečkou, presťahovala do Spojených štátov, kde začala hrať už v ranom veku. Poeov otec sa narodil v Írsku Davidovi Poeovi staršiemu, ktorý spolu so synom emigroval do Ameriky. Starý otec Edgara Poea mal hodnosť majora, aktívne podporoval revolučné hnutie v USA a bol priamym účastníkom vojny za nezávislosť. David Poe mladší sa mal stať právnikom, ale proti otcovej vôli sa rozhodol pre herectvo.

Edgar bol prostredné dieťa a mal staršieho brata Williama Henryho Leonarda (1807-1831) a mladšiu sestru Rosalie (1810-1874). (1807-1831) a mladšiu sestru Rozáliu (1810-1874). Život hercov na turné znamenal neustále sťahovanie, čo bolo s dieťaťom v náručí náročné, a tak malého Edgara dočasne nechali u jeho starého otca v Baltimore. Tam strávil niekoľko prvých mesiacov svojho života. Rok po Edgarovom narodení jeho otec opustil rodinu. O jeho ďalšom osude nie je nič známe. 8. decembra 1811 zomrela Poeova matka na súchotiny. Chlapec, ktorý zostal bez rodičovskej starostlivosti, sa obrátil na manželku Johna Allana, bohatého obchodníka z Richmondu, a čoskoro sa ho ujala bezdetná rodina. Sestra Rosalie skončila u rodiny Mackenzieovcov, ktorí boli susedmi a priateľmi Allanovcov, zatiaľ čo brat Henry žil u príbuzných svojho otca v Baltimore.

Detstvo

Adoptívna rodina Edgara Poea patrila medzi bohatých a vážených ľudí v Richmonde. John Allan bol spolumajiteľom spoločnosti, ktorá obchodovala s tabakom, bavlnou a iným tovarom. Allanovci nemali deti, a tak chlapca ľahko a s radosťou prijali do rodiny. Edgar Poe vyrastal v atmosfére blahobytu, kupovali mu oblečenie, hračky, knihy a doma ho učil vychovávateľ.

V roku 1815 rodina (ako aj Anne Valentine – staršia sestra Frances, manželky Johna Allana) odcestovala do Británie. John Allan, ktorého podnikanie sa ocitlo v ťažkostiach v dôsledku úpadku hospodárstva po napoleonských vojnách, chcel zlepšiť obchodné vzťahy s Európou. Po príchode do Liverpoolu rodina odišla k Allanovým príbuzným do Škótska, do miest Erwin a Kilmarnock. O niekoľko týždňov neskôr sa uskutočnila ďalšia cesta do Londýna, kde Edgar Poe dokončil štúdium na základnej škole madam Duboisovej. V roku 1817 pokračoval v štúdiu na škole reverenda Johna Bransbyho v Stoke Newington. Spomienky Edgara Poea na toto obdobie jeho života sa odrážajú v poviedke „William Wilson“.

Edgar ukončil svoj posledný školský rok predčasne. Dôvodom bol urýchlený návrat do Spojených štátov, pretože podnikanie Johna Allana v Anglicku sa nevyvíjalo dobre a jeho manželka Frances bola vážne chorá. Obchodník si dokonca musel požičať peniaze na spiatočnú cestu od svojho spoločníka. V lete 1820 sa uskutočnila transatlantická plavba a 2. augusta rodina dorazila do Richmondu.

Prvý rok po návrate do Ameriky bol pre Allanovcov ťažký. Ich dom bol v dlhodobom prenájme, takže sa museli dohodnúť so spoločníkom Johna Allana, C. Ellisom, ktorý im umožnil bývať u neho zadarmo. V tom istom roku začal Edgar Poe chodiť do školy, kde študoval antickú literatúru a históriu, latinčinu, gréčtinu a francúzštinu a matematiku. Pozornosť sa venovala aj anglickej literatúre, ktorú reprezentovali Ben Jonson, Alexander Pope, John Milton a ďalší. V tomto období sa zrodil záujem Edgara Poea o jeho rodnú literatúru, čo zahŕňa aj jeho prvé básnické kroky. Riaditeľ školy Joseph G. Clarke opísal svojho žiaka takto

Edgar Poe bol v mojej škole päť rokov. V tom čase čítal Ovídia, Júlia Cézara, Vergília, Ciceróna a Horácia v latinčine a Xenofóna a Homéra v gréčtine. Klasická poézia ho očividne bavila viac ako klasická próza. Nemal rád matematiku, ale v básnickej tvorbe nemal v škole konkurenciu.

V roku 1824 navštívil Richmond markíz de Lafayette, slávny hrdina revolúcie a spolupracovník Davida Poea. Mesto bolo pri príležitosti príchodu generála vyzdobené a konal sa sprievod, ktorého sa zúčastnil aj Edgar Poe. Vybrali ho za poručíka do Richmondskej roty mladých dobrovoľníkov, ktorú tvorili študenti z najlepších škôl v meste. Je známe, že de Lafayette navštívil hrob starého otca Edgara Poea v Baltimore, kde vyslovil: „Tu odpočíva šľachetné srdce!“ (Ici repose un cœur noble!)

Začiatkom roku 1825 zomrel na chorobu strýko Johna Allana, jeden z najbohatších mužov vo Virgínii. Nemal priamych dedičov; potenciálnych dedičov v podobe príbuzných bolo veľa, ale všetci žili v Škótsku. V poslednej vôli odkázal väčšinu svojho majetku synovcovi z Richmondu. John Allan dostal 750 000 dolárov, čo bola v tom čase obrovská suma, a život rodiny sa okamžite zmenil. Podnikanie prekvitalo, kúpil si honosné sídlo a Edgara vyradili zo školy a najali učiteľov, aby ho pripravili na univerzitu.

Štúdium na univerzite. Literárny debut

14. februára 1826 odišiel Edgar Allan Poe do Charlottesville, kde sa zapísal na novootvorenú Virgínsku univerzitu. Školné na inštitúcii založenej Thomasom Jeffersonom bolo drahé (v liste Poeovmu nevlastnému otcovi vypočítal celkové náklady a vyčíslil ich na 350 dolárov ročne), takže študentmi boli deti z bohatých rodín štátu. Pri prijatí si Edgar Poe vybral dva študijné odbory (z troch možných): klasickú filológiu (latinčina a gréčtina) a moderné jazyky (francúzština, taliančina, španielčina). Sedemnásťročný básnik opustil rodičovský dom a po prvýkrát po dlhom čase zostal sám.

Školský deň Edgara Poea sa končil o 9.30, zvyšok dňa mal stráviť čítaním učebníc a prípravou domácich úloh, ale potomok bohatých rodičov, vychovaný v „pravom duchu“ džentlmenstva, neodolal pokušeniu „stále módnych“ kartových hier a vína vo vyššej spoločnosti. Edgar Poe, ktorý získal vzdelanie v Londýne a bol vychovaný v úctyhodnej rodine, sa nepochybne považoval za džentlmena. Túžba potvrdiť si tento status a neskôr potreba živobytia ho priviedli ku kartám. V tomto čase začal Edgar Poe prvýkrát piť.

Na konci školského roka dosiahli Poeove celkové dlhy 2 500 dolárov (z toho približne 2 000 dolárov z platobných kariet). Keď John Allan dostal listy s požiadavkou na zaplatenie, okamžite odišiel do Charlottesville, kde došlo k búrlivému vysvetľovaniu s jeho nevlastným synom. V dôsledku toho Allan zaplatil len desatinu celkovej sumy (poplatky za knihy a služby) a odmietol uznať Edgarove dlhy z karty. Napriek Poeovým zjavným študijným úspechom a úspešným skúškam už nemohol na univerzite zostať a po skončení akademického roka, 21. decembra 1826, Charlottesville opustil.

Doma v Richmonde nemal Edgar Poe žiadnu predstavu o svojich budúcich vyhliadkach. Vzťah s Johnom Allanom bol vážne narušený a on sa nechcel zmieriť s „nedbalým“ nevlastným synom. Medzitým sa Poe intenzívne venoval tvorbe. Pravdepodobne práve v Allanovom dome vznikli mnohé z básní, ktoré sa neskôr objavili v Poeovej prvej zbierke. Poe sa tiež pokúšal nájsť si prácu, ale jeho nevlastný otec ho od toho nielen odrádzal, ale v rámci výchovných opatrení ho odrádzal aj od práce. V marci 1827 „tichý“ konflikt prerástol do vážnej hádky a Allan vyhodil nevlastného syna z domu. Poe sa usadil v Court-House Tavern, odkiaľ písal Allanovi listy, v ktorých ho obviňoval z nespravodlivosti a ospravedlňoval sa mu, pričom v hádke pokračoval epistolárne. Tieto listy neskôr nahradili ďalšie, v ktorých žiadal peniaze, čo pestún ignoroval. Po niekoľkých dňoch pobytu v krčme odcestoval Poe do Norfolku a 23. marca do Bostonu.

Edgar Poe sa vo svojom rodnom meste stretol s mladým vydavateľom a tlačiarom Calvinom Thomasom, ktorý súhlasil s vydaním jeho prvej zbierky básní. „Tamerlán a iné básne“, napísaná pod pseudonymom The Bostonian, vyšla v júni 1827. Bolo vytlačených päťdesiat výtlačkov, ktoré obsahovali 40 strán a predávali sa po 12,5 centa za kus. V roku 2009 anonymný zberateľ kúpil na aukcii jeden zo zachovaných exemplárov Poeovej debutovej zbierky a zaplatil zaň v rámci americkej literatúry rekordných 662 500 dolárov.

Do svojej prvej básnickej zbierky Edgar Poe zaradil báseň „Tamerlán“ (ktorú neskôr niekoľkokrát upravil a prepracoval), básne „To ***“, „Sny“, „Duchovia smrti“, „Večernica“, „Imitácia“, „Stanzy“, „Sen“, „Najšťastnejší deň“, „Jazero“. V predslove k vydaniu sa autor ospravedlnil za možnú nízku kvalitu básní a zdôvodnil to tým, že väčšina básní vznikla v rokoch 1820-1821, keď „ešte nemal štrnásť rokov“. Je to pravdepodobne nadsadené – Poe určite začal písať skoro, ale k poézii sa skutočne obrátil počas univerzitných štúdií a neskôr. Ako sa dalo očakávať, zbierka nedokázala upútať pozornosť čitateľov a kritikov. O jej vydaní napísali len dve publikácie, ktoré ju kriticky nehodnotili.

Vojenská kariéra

26. mája 1827 Edgar Allan Poe, ktorý veľmi potreboval peniaze, podpísal päťročnú vojenskú zmluvu a stal sa vojakom prvého delostreleckého pluku armády Spojených štátov. Vo svojich dokumentoch osemnásťročný Poe uviedol falošné meno – „Edgar A. Perry“ – a zmenil svoj vek, čím sa „zostarol“ o štyri roky. Pluk bol pôvodne umiestnený vo Fort Independence na predmestí Bostonu, ale v novembri dostal rozkaz na presun. Poeovou služobnou stanicou bola pevnosť Fort Moultrie na ostrove Sullivan pri vstupe do Charlestonského zálivu, tá istá pevnosť, ktorá sa pred 50 rokmi ukázala ako nedobytná pre britskú armádu. Charakter ostrova, na ktorom spisovateľ strávil rok, sa odráža v poviedke Zlatý chrobák.

Edgar Allan Poe slúžil v štábe, kde vybavoval dokumenty, čo nebolo prekvapujúce pre muža, ktorý bol gramotný (čo bolo v tom čase v armáde zriedkavé) a mal úhľadný rukopis. Jeho „džentlmenský“ pôvod, dobré vychovanie a pracovitosť mu zabezpečili sympatie medzi dôstojníkmi. 1. januára 1829 bol Edgar A. Perry povýšený do hodnosti plukovného rotmajstra – najvyššej poddôstojníckej hodnosti.

V decembri 1828 bol pluk opäť prevelený, tentoraz do pevnosti Fort Monroe pri Norfolku. Vojak na veliteľstve mal dostatok voľného času a Edgar Allan Poe ho trávil čítaním a písaním. Nielenže písal nové básne, ale revidoval aj tie staré a pestoval plán na vydanie ďalšej, kvalitnejšej zbierky materiálov. V tom istom čase začala na Poea doliehať služba, uvedomil si, že stráca čas, a keď si zabezpečil podporu kolegu dôstojníka, rozhodol sa pokúsiť o predčasné prepustenie. Edgar Poe napísal svojmu adoptívnemu otcovi niekoľko listov, v ktorých vyjadril túžbu zapísať sa na akadémiu West Point, ale John Allan na žiadny z nich neodpovedal.

Koncom februára 1829 sa stav Frances Allan zhoršil. Choroba, ktorá sa prejavila už v Anglicku, sa len zhoršila. V noci 28. februára, keď sa stav jeho manželky stal kritickým, napísal John Allan krátky list, v ktorom žiadal svojho adoptívneho syna, aby okamžite prišiel. Frances Allanová zomrela v ten istý deň ráno. Edgar Poe mohol pricestovať do Richmondu až 2. marca, dokonca ani na pohreb svojej adoptívnej matky, ktorú veľmi miloval.

Po tom, čo Poe zostal doma po zvyšok svojho prepustenia, sa opäť obrátil na Allana a tentoraz sa dohodli. Po získaní potrebných dokumentov od svojho adoptívneho otca sa Poe vrátil do armády, kde sa okamžite začal proces jeho prepustenia. Rozkaz bol podpísaný a 15. apríla 1829 bol prepustený z armády.

Traduje sa, že Edgar Poe ako mladý navštívil ruské hlavné mesto Petrohrad. Jej autorom bol on sám. Vo svojej autobiografii z roku 1839 Poe tvrdí, že po ročnom štúdiu na univerzite vo Virgínii utiekol z domu, aby podobne ako Byron bojoval za slobodu Grékov:

„Keď sa mi nepodarilo dostať do Grécka, ocitol som sa v Rusku, v Petrohrade. Zo situácie, v ktorej som sa tam ocitol, som sa dostal vďaka láskavosti G. Middletona, amerického konzula v Petrohrade, a v roku 1829 som sa vrátil domov…“.

Príbeh o návšteve Ruska sa potom objavil v nekrológu uverejnenom deň po spisovateľovej smrti v New York Tribune, odkiaľ sa dostal do novín a časopisov vrátane ruských. Až v dvadsiatom storočí americkí životopisci s dokumentárnou presnosťou zistili, že spisovateľ nikdy nebol v Rusku a že v rokoch opísaných v životopise slúžil v americkej armáde ako Edgar A. Perry. Verzia spisovateľovej návštevy v Rusku nebola potvrdená v archíve Henryho Middletona v Moskve. Medzi mnohými Middletonovými žiadosťami o pasy pre Američanov, ktorí sa koncom 20. rokov 20. storočia ocitli v Petrohrade, adresovanými ruskému ministerstvu zahraničných vecí, sa Poeovo meno nespomína, samozrejme, ak sa nepredpokladá, že dostal pas pod iným menom.

Po návrate z Washingtonu, D.C., kam išiel doručiť potrebné dokumenty a odporúčania na prijatie do West Pointu, odišiel Edgar Poe do Baltimoru, kde žili jeho príbuzní: brat Henry Leonard, teta Mary Clemmová, jej deti Henry a Virginia a Elizabeth Poeová, staršia vdova po Davidovi Poeovi staršom. Keďže básnik nemal dostatok peňazí na prenájom vlastného bytu, s povolením Márie Clemmovej sa usadil v ich dome. Čas strávený čakaním na odpoveď z Washingtonu, D.C., ošetrovaním svojho brata postihnutého konzumáciou alkoholu (ktorú zhoršoval alkoholizmus) a prípravou na vydanie druhej básnickej zbierky. Poe upravoval dostupný materiál, intenzívne si dopisoval s časopismi a vydavateľmi. A jeho úsilie nebolo márne: koncom decembra 1829 zbierka vyšla. V baltimorskom vydavateľstve Hatch and Dunning vyšlo 250 výtlačkov knihy Al-Aaraaf, Tamerlán a menšie básne. Jadrom zbierky sú dve básne, z ktorých druhú Edgar Poe podstatne prepracoval a skrátil. „Al-Aaraaf, Tamerlán a malé básne“ nemal veľký ohlas, o jeho vydaní písalo len niekoľko baltimorských publikácií, ktoré mu dali tlmené hodnotenie.

Na Vianoce sa Edgar Poe vrátil domov do Richmondu, kde v máji 1830 dostal potvrdenie o prijatí na West Point. V tom istom mesiaci sa medzi ním a jeho adoptívnym otcom strhla osudová hádka. Príležitosťou bol list, ktorý nebol určený Johnovi Allanovi a nemal sa dostať do jeho rúk. Edgar Allan v ňom kritizoval svojho opatrovníka a jednoznačne ho obvinil z opilstva. Podráždený Allan to nevydržal a Edgara Poea druhýkrát a naposledy vyhodil z domu. Po tomto rozchode si dopisovali, ale už sa nikdy nevideli. Čoskoro sa John Allan oženil druhýkrát.

Koncom júna 1830 sa Edgar Poe stal kadetom Vojenskej akadémie Spojených štátov. Výcvik nebol jednoduchý (najmä prvé dva mesiace života v tábore), ale vojenské skúsenosti pomohli básnikovi rýchlo sa usadiť. Napriek prísnej každodennej rutine a prakticky plnému pracovnému nasadeniu si Edgar Poe našiel čas na tvorbu. Medzi kadetmi boli obzvlášť obľúbené pamflety a satirické paródie na mentorských úradníkov a život v múroch akadémie. Tretia kniha básní sa chystala vyjsť. Kurz bol úspešný, kadet Poe mal dobrý prospech a dôstojníci ho nekritizovali, ale v januári napísal list Johnovi Allanovi, v ktorom ho požiadal o pomoc pri odchode z West Pointu. Dôvodom tohto náhleho rozhodnutia bola pravdepodobne správa o svadbe jeho poručníka, ktorá Edgara Poea pripravila o veľmi malú šancu byť formálne adoptovaný a čokoľvek zdediť. Edgar Poe sa stále nedočkal odpovede a rozhodol sa konať na vlastnú päsť. V januári 1831 ignoroval inšpekcie a vyučovanie, nechodil na strážnu službu a sabotoval stavby. Výsledkom bolo jeho zatknutie a následný súdny proces, v ktorom bol obvinený z „hrubého zanedbania povinností“ a „nerešpektovania rozkazov“. 8. februára 1831 bol Edgar Poe prepustený zo služby v Spojených štátoch a 18. februára opustil West Point.

Začiatok literárnej kariéry

Edgar Poe odišiel do New Yorku, kde v apríli 1831 vyšla básnikova tretia kniha – zbierka Básne, ktorá okrem znovu vydaných Tamerlane a Al-Aaraaf obsahovala aj nové diela: Israfel, Pean, Odsúdené mesto, Helene, Spiace. Na stránkach tejto zbierky sa Poe po prvý raz venoval aj literárnej teórii, keď napísal „List…“. – esej, v ktorej rozoberal princípy poézie a problémy národnej literatúry. „Básne“ obsahovali venovanie „Armádnemu kadetskému zboru Spojených štátov“. Tisíc výtlačkov vytlačili kadeti West Pointu, ktorí si zbierku predplatili v očakávaní obvyklých paródií a satirických básní, ktorými ich raz pobavil spolužiak.

Bez prostriedkov na živobytie sa Edgar Poe presťahoval k príbuzným do Baltimoru, kde sa márne pokúšal nájsť si prácu. Zúfalý z nedostatku peňazí sa básnik začal venovať próze – rozhodol sa prihlásiť do súťaže o najlepšiu poviedku amerického autora s odmenou 100 dolárov. Edgar Poe k tomu pristupoval dôkladne: študoval časopisy a rôzne dobové publikácie, aby určil zásady (štylistické, dejové, kompozičné) písania krátkej prózy, ktorá bola u čitateľov obľúbená. Výsledkom boli poviedky „Metzengerstein“, „Vojvoda de l’Olette“, „Na múroch Jeruzalema“, „Významná strata“ a „Nedokončená dohoda“, ktoré začínajúci prozaik poslal do súťaže. Výsledky boli vyhlásené 31. decembra 1831, čo bolo pre ich autora sklamaním – Edgar Poe nezvíťazil. V nasledujúcom roku boli príbehy uverejnené v novinách, ktoré súťaž organizovali, bez uvedenia autora (také boli podmienky). Neúspech nedonútil Edgara Poea, aby sa vzdal krátkej formy prózy vo svojej tvorbe. Naopak, naďalej sa zdokonaľoval, písal poviedky, z ktorých koncom roka 1832 zostavil zbierku, ktorá nikdy nevyšla tlačou, „Poviedky klubu Folio.

V júni 1833 sa konala ďalšia literárna súťaž s cenami 50 dolárov za najlepšiu poviedku a 25 dolárov za najlepšiu báseň. Bolo známe, že porota pozostávala z kompetentných mužov – slávnych spisovateľov tej doby, Johna Pendletona Kennedyho a Johna Lathrobea. Edgar Allan Poe súťažil v oboch kategóriách a poslal 6 poviedok a báseň „Koloseum“. Dňa 12. októbra boli vyhlásené výsledky: za najlepšiu poviedku bol vyhlásený „Rukopis nájdený vo fľaši“ od Edgara Poea a za najlepšiu báseň „Pieseň vetrov“ od Henryho Wiltona (Henry Wilton bol pseudonym šéfredaktora usporiadateľských novín). John Lathrobe následne potvrdil, že autorom skutočne najlepšej básne bol tiež Edgar Allan Poe. Porota vysoko hodnotila tvorbu mladého spisovateľa a konštatovala, že pre ňu bolo veľmi ťažké rozhodnúť, ktorá z jeho šiestich poviedok je najlepšia. V skutočnosti to bolo prvé autoritatívne uznanie talentu Edgara Poea.

Napriek víťazstvu v súťaži bola Poeova finančná situácia v rokoch 1833-1835 naďalej veľmi ťažká. Nemal žiadny pravidelný príjem a spisovateľ sa naďalej neúspešne pokúšal nájsť si prácu súvisiacu s literatúrou. Jediným zdrojom príjmu rodiny bol dôchodok ochrnutej vdovy po Davidovi Poeovi staršom vo výške 240 dolárov ročne, ktorý bol vyplácaný nepravidelne. John Allan zomrel 27. marca 1834 bez toho, aby v závete spomenul Edgara Poea.

Po víťazstve v súťaži sa Edgar Poe zblížil s Johnom P. Kennedym, ktorý sa stal jeho priateľom a literárnym mecenášom. Kennedy nielenže spisovateľovi pomohol peniazmi v núdzi, ale snažil sa aj čo najviac upozorniť vydavateľov a periodiká na nový talent americkej literatúry.

V auguste 1834 začal richmondský tlačiar Thomas White vydávať nový mesačník Southern Literary Messenger, ktorý priťahoval významných spisovateľov tej doby vrátane Johna Kennedyho. Kennedy zasa odporučil Edgara Allana Poea ako sľubného a talentovaného spisovateľa a obaja začali spolupracovať. Už v marci 1835 sa na stránkach mesačníka objavila Berenika a v júni vyšla Poeova prvá mystifikácia Mimoriadne dobrodružstvo Hansa Pfaala. V nasledujúcich mesiacoch White a Poe viedli živú korešpondenciu, v ktorej diskutovali nielen o uverejňovaní Poeových diel, ale aj o problémoch časopisu: ako prilákať viac predplatiteľov, ktoré rubriky a rubriky rozvíjať. Vedúci vydavateľstva čoskoro ponúkol Edgarovi Poeovi, aby sa presťahoval do Richmondu a zaujal uvoľnené miesto asistenta. Spisovateľova stará matka, ktorá bola prakticky jedinou živiteľkou rodiny, zomrela 7. júla 1834, takže Whiteova ponuka bola veľmi vítaná a Poe odišiel do Richmondu.

Počas prvého obdobia vo funkcii pomocného redaktora Edgar Poe úspešne zvládal svoje úlohy a povinnosti: editovanie a korektúry textov, výber materiálov na publikovanie a vybavovanie rozsiahlej korešpondencie s autormi. Jeho plat bol 15 dolárov týždenne. White nemal dôvod byť s novým zamestnancom nespokojný, ale náhly záchvat ťažkej depresie a následné silné opojenie viedli k nevyhnutným dôsledkom – Edgar Poe bol prepustený. Rozrušený napísal Mary Clemmovej dlhý, emotívny list, v ktorom ju žiadal o ruku jej dcéry Virginie, pretože sa obával, že ju navždy stratí. V úplnom zúfalstve sa obrátil o podporu na svojho patróna Johna F. Kennedyho, ktorý sa zaujímal o jeho stav a snažil sa nájsť potrebné slová povzbudenia. Čoskoro choroba, ktorá Poea trápila už niekoľko mesiacov, ustúpila. V septembri sa vrátil do Baltimoru, kde sa zasnúbil s Virginiou Clemmovou a kde bolo vystavené povolenie na sobáš.

Keď sa Edgar Poe spamätal, pokúsil sa vrátiť do Southern Literary Messenger. Thomas White súhlasil, že ho vezme späť do práce pod podmienkou, že prestane piť. Počas tohto obdobia v časopise sa Edgar Poe začal venovať literárnej kritike, pričom nie bezdôvodne veril, že má potrebnú kompetenciu. Kritik nemal žiadnu autoritu; vo svojich článkoch nekompromisne, ale rozumne kritizoval tie diela, v ktorých našiel chyby. Theodore S. Fay, W. H. Longfellow, C. F. Hoffman – všetci sa stali obeťami jeho zničujúcich recenzií. Podľa slov básnika Jamesa Russella Lowella bol Poe „azda jediným nebojácnym americkým kritikom“. Poe si v literárnych kruhoch získal mnoho nepriateľov, ale zároveň časopis získaval na popularite: objavovali sa noví predplatitelia, o publikácii sa hovorilo.

16. mája 1836 sa Edgar Poe oženil s Virginiou Clemmovou. Bola to jeho sesternica a v čase svadby mala len 13 rokov. Manželia strávili medové týždne v Petersbergu vo Virgínii. V tomto čase začal Edgar Poe písať svoj doteraz najväčší prozaický text – Príbeh o dobrodružstvách Arthura Gordona Pyma. Rozhodnutie napísať rozsiahle dielo bolo diktované čitateľskými preferenciami: mnohí vydavatelia odmietli publikovať jeho poviedky s odôvodnením, že formát krátkej prózy je nepopulárny.

Nič nenasvedčovalo problémom, ale koncom decembra Poe opäť opustil Southern Literary Messenger. Dôvod rozkolu medzi Whiteom a Poem zostáva nejasný; mohlo ísť o porušený sľub, nespokojnosť vydavateľa s jeho prílišnou nezávislosťou ako redaktora alebo tvrdú kritiku zvučných literárnych mien. Tak či onak, začiatkom roku 1837 odišiel Poe s manželkou a svokrou z Richmondu do New Yorku.

New York a Philadelphia: 1837-1844

V máji 1837 vypukla v Spojených štátoch hospodárska kríza. Zasiahla aj vydavateľský priemysel: noviny a časopisy sa zatvárali a zamestnanci boli hromadne prepúšťaní. Edgar Poe sa ocitol v ťažkej situácii, keď bol dlhý čas bez práce. Vynútená nečinnosť však nevyšla nazmar – konečne sa mohol sústrediť na tvorbu. V newyorskom období z pera spisovateľa vyšli príbehy Ligeia, Diabol vo zvonici, Pád domu Usherovcov, William Wilson, pokračoval v práci na Arthurovi Gordonovi Pymovi. Práva na román boli predané renomovanému vydavateľstvu Harper and Brothers v New Yorku, kde vyšiel 30. júla 1838. Poeovo prvé rozsiahle prozaické dielo však nemalo komerčný úspech.

Edgar Poe a jeho rodina sa presťahovali do Filadelfie v polovici leta 1838. Tam sa mu s pomocou starého známeho podarilo dohodnúť spoluprácu s novozaloženým mesačníkom American Museum. Počas roka v ňom vychádzali Poeove diela: poviedky, básne, kritiky, recenzie knižných noviniek. Bol to skromný, ale jediný zdroj príjmov spisovateľa. Ani čerstvo vydaná kniha Narrative sa nepredávala. Zúfalá túžba po peniazoch prinútila spisovateľa chopiť sa práce, ktorej výsledkom bola spisovateľova komerčne najúspešnejšia kniha literatúry faktu: Edgar Poe bol požiadaný, aby na základe poskytnutých zdrojov a rád odborníka v tejto oblasti napísal knihu o konchológii – vede o mušliach. Úlohu úspešne splnil a zarobil 50 dolárov. Táto kniha (s menom Edgara Poea na obálke) bola neskôr viackrát vydaná a autor bol obvinený z plagiátorstva, za čo sa musel dlho potom ospravedlniť. Neskôr tvrdil, že napísal len predslov, úvod a preložil ilustrácie a že jeho meno bolo pridané, aby sa príručka lepšie predávala.

Americké múzeum nemalo dlhé trvanie a Poe sa mohol opäť ocitnúť v už aj tak ťažkej situácii, ale v máji 1839 sa mu podarilo získať prácu redaktora Burtonovho časopisu Gentleman’s Magazine s platom 10 dolárov týždenne. Poeov vzťah s majiteľom časopisu Williamom Burtonom nebol dobrý, čo bolo okrem osobnostných konfliktov spôsobené aj ich rozdielnymi názormi na politiku vydavateľstva. V lete sa našiel vydavateľ, ktorý súhlasil s vydaním zbierky poviedok Grotesky a Arabesky, na ktorej Poe nedávno pracoval. Po zlepšení finančnej situácie sa spisovateľova rodina presťahovala do pohodlnejšieho a priestrannejšieho bývania.

Začiatkom decembra 1839 vydalo vydavateľstvo Lea & Blanchard Grotesky a Arabesky, dvojzväzkovú zbierku 25 poviedok, ktoré Poe dovtedy napísal. Táto udalosť nezostala v literárnych kruhoch bez povšimnutia: desiatky publikácií v celej krajine o zbierke nielen informovali, ale venovali jej aj celé recenzie. Bolo to Poeovo prvé široké uznanie ako spisovateľa. Hoci Grotesky a arabesky získali väčšinou pozitívne recenzie, kniha sa predávala slabo. V lete 1840 opustil Burton’s Gentleman’s Magazine, ktorý bol koncom roka predaný vydavateľovi Georgeovi Grahamovi pre zhoršujúce sa nezhody s majiteľom.

Edgar Poe, ktorý poznal vnútorné fungovanie vydavateľstva a pracoval ako redaktor viacerých časopisov, videl všetky ich nedostatky. Chýbala mu tiež sloboda konania, ktorá bola obmedzená politikou vedenia. V roku 1840 sa začal zaoberať myšlienkou založenia vlastného časopisu a začal hľadať potenciálnych novinárov, autorov, tlačiarov a predplatiteľov. Čoskoro sa objavil prvý prospekt zamýšľanej publikácie a Edgar Poe ju nazval The Penn. Prvýkrát bol vydaný 1. januára 1841. Vydanie bolo neskôr odložené na marec, ale ani potom sa tak nestalo.

George Graham, ktorý kúpil Burton’s Magazine, bol mladý obchodník. Krátko po kúpe spojil svoj malý časopis a Burton’s Gentleman’s Magazine do nového vydavateľstva Graham’s Magazine, ktorého redaktorom bol Edgar Poe. Okrem plnenia štandardných povinností tejto pozície mal každý mesiac v časopise uverejniť jeden príbeh. Graham tiež vyjadril túžbu pomôcť Poeovi s vydávaním časopisu The Penn a dokonca sa stať jeho spoluvlastníkom. V apríli 1841 Graham’s Magazine uverejnil poviedku, ktorá neskôr Poea preslávila ako priekopníka detektívneho žánru – Vražda v Rue Morgue. Tam v máji vydal knihu The Overtrow at Malstrom. Počas pôsobenia Edgara Poea vo funkcii šéfredaktora sa Graham’s Magazine stal celoštátnym časopisom: v polovici roku 1842 mal 40 000 predplatiteľov (na začiatku ich bolo 3 500), zatiaľ čo vyhliadky časopisu The Penn sa zhoršovali. Obdobie spolupráce s Georgeom Grahamom bolo Poeovým finančne najúspešnejším a tvorivo najplodnejším obdobím.

V januári 1842 dostala mladá manželka Edgara Poea prvý ťažký záchvat tuberkulózy, ktorý sprevádzalo krvácanie z hrdla. Virginia bola na dlhý čas pripútaná na lôžko a spisovateľ opäť stratil pokoj a schopnosť pracovať. Tento skleslý stav sprevádzali časté a dlhodobé záchvaty pitia. Počas „období strašnej jasnosti“, keď sa Poe dokázal spamätať, pokračoval vo vykonávaní oficiálnych povinností pre časopis a dokonca uverejnil poviedku V smrti je život, ktorá jasne odráža vplyv Virgíniinej choroby na jeho stav. Príbeh bol neskôr znovu vydaný pod názvom Oválny portrét. Graham nemohol dlho tolerovať časté opilstvo, absencie a zanedbávanie povinností svojho redaktora. V máji 1842 Poe opustil Graham’s Magazine a na jeho miesto nastúpil Rufus Griswold. Poslednou poviedkou uverejnenou v čísle Graham’s Magazine, na ktorej sa podieľal Edgar Poe, bola Maska červenej smrti (máj 1842).

Po celý nasledujúci čas mal stav manželky Edgara Poea hlboký vplyv na jeho duševné zdravie, ktoré bolo mimoriadne náchylné na najmenšie zhoršenie. V lete toho istého roku sa Virgíniina choroba zopakovala a spisovateľove hlboké utrpenie a duševná úzkosť sa opäť odrazili v jeho písaní – poviedky Studňa a kyvadlo a Rozprávkové srdce, ktoré vznikli krátko po tejto udalosti, sú tým preniknuté. Poe našiel spásu v písaní. V novembri 1842 pokračoval príbeh vyšetrovania Augusta Dupina. Časopis Snowden’s Ladies‘ Companion uverejnil poviedku Záhada Marie Rogersovej, ktorú Poe napísal na základe skutočnej vraždy, ktorá sa odohrala v New Yorku v roku 1841. Na základe všetkých dostupných vyšetrovacích materiálov viedol na stránkach príbehu vlastné vyšetrovanie (presunul dej do Paríža a zmenil mená) a identifikoval vraha. Čoskoro potom bol prípad vyriešený, čo potvrdilo správnosť spisovateľových záverov.

V ťažkom období v roku 1842 sa Edgar Poe mohol osobne stretnúť s Charlesom Dickensom, ktorého dielo si veľmi vážil. Počas jeho krátkej návštevy Filadelfie diskutovali o literárnych záležitostiach a vymieňali si názory. Dickens prisľúbil pomoc pri vydávaní Poeových diel v Anglicku. Hoci z toho nič nebolo, Dickens poznamenal, že Edgar Poe bol „jediný spisovateľ, ktorého bol ochotný pomôcť vydať.

Edgar Poe sa ocitol bez práce, a teda aj bez prostriedkov na živobytie, a tak prostredníctvom spoločného známeho požiadal syna prezidenta Tylera, aby mu pomohol získať prácu na filadelfskej colnici. Potreba bola veľká, pretože spisovateľ si začal hľadať inú prácu ako literárnu, ktorá mu prinášala neistý príjem. Poe prácu nedostal, pretože sa nedostavil na stretnutie, čo vysvetlil svojou chorobou, hoci existuje teória, že dôvodom nedostavenia sa bol alkoholový opojenie. Rodina bola v ťažkej situácii a musela sa niekoľkokrát sťahovať, pretože jej chýbali peniaze a narastali dlhy. Proti spisovateľovi bolo začaté konanie a 13. januára 1843 okresný súd vo Filadelfii vyhlásil Poea za bankrotujúceho, ale väzeniu sa vyhol.

V januári 1843 Poe našiel partnera, ktorý súhlasil, že mu pomôže vydávať časopis. Bol to Thomas Clarke, vedúci týždenníka Saturday Museum. Názov budúcej publikácie sa zmenil na The Stylus. Poe sa postaral o finančnú stránku projektu. Poe pripravil prospekt a hľadal predplatiteľov. Špeciálne pre prvé číslo časopisu napísal Poe poviedku Zlatý chrobák, od ktorej očakával veľký vplyv na čitateľov. Do mesiaca sa správa o The Stylus objavila v desiatkach novín po celej krajine a zdalo sa, že Poeov sen o vlastnom „dokonalom“ časopise sa stane skutočnosťou, ale opäť sa stal rukojemníkom chorobnej závislosti, ktorá ho prenasledovala, a začal piť. Clark mal povesť nespoľahlivého muža, ktorý mal problémy s alkoholom. Ich dohoda však platila až do mája 1843, keď Clarke na stránkach svojho časopisu oznámil, že sa z „ekonomických dôvodov“ odmieta podieľať na podniku Edgara Poea.

Literárna sláva Edgara Allana Poea neustále rástla napriek ťažkej finančnej situácii a poklesu nálady v dôsledku choroby jeho manželky. Jeho diela boli publikované v mnohých časopisoch po celej krajine a dočkali sa kritických recenzií, z ktorých mnohé vyzdvihovali autorov výnimočný talent a schopnosť predstavivosti. Dokonca aj jeho literárni nepriatelia písali pochvalné recenzie, ktoré boli o to cennejšie. Poe sa tri roky venoval výlučne próze a nevenoval sa poézii (jeho poslednou publikovanou básňou bola „Ticho“, vydaná v roku 1840). „Básnické mlčanie“ bolo prerušené v roku 1843 vydaním jednej z najtemnejších spisovateľových básní Červ dobyvateľ, v ktorej akoby sa sústredila všetka duševná úzkosť a zúfalstvo posledných rokov, zrútenie nádejí a ilúzií.

Vo februári 1843 vyšiel v newyorskom časopise The Pioneer slávny článok „Linor“. Poe sa vrátil k poézii, ale krátka próza bola naďalej hlavnou formou jeho tvorby. Neskoršie roky, ktoré strávil vo Filadelfii, sa niesli v znamení vydávania diel, z ktorých mnohé patria k tomu najlepšiemu v autorovom tvorivom odkaze: vyšli „Čierna mačka“ (august 1843), „Okuliare“ (marec 1844), „Príbeh o strmých horách“ (apríl 1844), „Predčasný pohreb“ (júl 1844), „Mesmerické zjavenie“ (august 1844), „Anjel nevysvetliteľného“ (október 1844) a ďalšie poviedky. V júli 1844 newyorské noviny Dollar Newspaper zorganizovali súťaž o najlepšiu poviedku s odmenou 100 dolárov za prvé miesto. Víťazom sa stal Zlatý chrobák od Edgara Poea. Dielo, v ktorom autor odhalil svoj talent kryptografa, sa stalo majetkom Dollar Newspaper a následne bolo mnohokrát dotlačené.

Vrcholná sláva

6. apríla 1844 sa Edgar a Virginia Poeovci presťahovali do New Yorku. O mesiac neskôr sa k nim pridala Maria Klemmová. Je ťažké preceňovať úlohu jeho svokry v živote Edgara Poea. Jej hospodárnosť, pracovitosť a nekonečnú starostlivosť, ktorou obklopovala svojho zaťa a dcéru, si všimli mnohí súčasníci, ktorí rodinu osobne poznali. Edgar miloval svoju „Muddy“ (pravdepodobne skratka pre „mamičku“ a „otecka“), ako ju často nazýval v listoch, pretože keď vstúpila do jeho života, stala sa preňho naozaj ako matka. V roku 1849 jej venoval báseň plnú nehy a uznania „Mojej matke“.

Týždeň po presťahovaní sa Edgar Poe stáva hrdinom senzácie: obrovský rozruch v čitateľských kruhoch spôsobila poviedka Balónová poviedka, ktorá bola uverejnená v špeciálnom čísle New York Sun. Príbeh bol pôvodne koncipovaný ako podvod a bol štylizovaný ako spravodajský článok. Nápad na príbeh Poeovi nevedomky vnukol vtedajší slávny balonár John Wise, ktorý v novinách vo Filadelfii oznámil, že sa chystá uskutočniť transatlantický let. Spisovateľovi sa podarilo dosiahnuť želaný efekt – ráno po vydaní knihy bolo vydavateľstvo doslova „zaplavené“ ľuďmi. Mystifikácie Edgara Poea s veľkým dôrazom na detaily založené na vtedajších technických inováciách dali podnet na neskorší rozvoj žánru science fiction v literatúre.

Istý čas po stretnutí s Mariou Klemmovou sa rodina presťahovala do nového domova: rodina Brennanovcov im prenajala časť svojho sídla za mestom. Poe naďalej spolupracoval s mnohými publikáciami a ponúkal im svoje články a kritické recenzie. V tomto období nemal problémy s publikáciami, ale jeho príjem bol stále skromný. V Brennanovom sídle Poe napísal báseň s názvom „Krajina snov“, ktorá odrážala krásu okolitej prírody. Práve tam začal pracovať na svojom básnickom opuse magnum, básni Havran.

Nie je známe, či Poe napísal Vranu, aby získal konečné a bezpodmienečné uznanie, povzbudený úspechom Zlatého chrobáka a Balónovej poviedky, ale niet pochýb, že pri tvorbe tohto diela bol dôkladný a dôkladný. Poe tento proces podrobne opísal v eseji s názvom Filozofia tvorby, ktorá vyšla po úspechu Havrana. Poe povedal, že táto báseň je experimentom na ceste k umeleckému dielu, ktoré by ocenili kritici aj široká verejnosť a ktoré by bolo prístupné tak náročným literárnym kruhom, ako aj bežným čitateľom. Neexistuje ani odpoveď na otázku, ako dlho trvalo Poeovi napísať Vranu. Výskumníci navrhli dobu od jedného týždňa do niekoľkých rokov. S určitou mierou istoty možno povedať, že prvá zmienka o Havranovi v Poeovej osobnej korešpondencii pochádza z roku 1844.

Po dokončení rukopisu odišiel Poe do Filadelfie, kde ho ponúkol Georgeovi Grahamovi. Jeho bývalý zamestnávateľ odmietol báseň kúpiť, ale zaplatil Poeovi 15 dolárov ako milé gesto. Až na druhý pokus kúpil „Havrana“ George Hooker Colton s úmyslom uverejniť ho v druhom (februárovom) čísle svojho časopisu American Review. Báseň bola publikovaná pod pseudonymom Quarles, ktorý pravdepodobne odkazoval na anglického básnika Francis Quarles zo 17. storočia. Skrytím svojho mena chcel Poe s najväčšou pravdepodobnosťou podnietiť záujem o báseň a v prípade úspechu Havrana ešte viac pôsobiť na čitateľa a zároveň sa chrániť v prípade neúspechu. Báseň však mala premiéru skôr a nie v American Review: s Coltonovým súhlasom bola báseň The Raven uverejnená 29. januára 1845 v týždenníku Evening Mirror ako „predtlač“ (v tom čase známy jav).

Báseň mala okamžitý a obrovský úspech: publikácie po celej krajine ju pretlačili, hovorilo sa o nej v literárnych kruhoch aj mimo nich a vzniklo na ňu množstvo paródií. Poe sa stal národnou celebritou a častým hosťom na spoločenských podujatiach, kde ho žiadali, aby zarecitoval svoju slávnu báseň. Podľa spisovateľovho životopisca Arthura Quinna „Havran urobil dojem, ktorý sa azda žiadnemu inému básnickému dielu v americkej literatúre nepodarilo prekonať“.Napriek obrovskému úspechu u čitateľov a širokému uznaniu verejnosti báseň neprispela k zlepšeniu spisovateľovej finančnej situácie.

21. februára 1845 sa Poe stal spolumajiteľom časopisu Broadway Journal, ktorého šéf veril, že predaj časopisu sa zvýši vďaka angažovaniu novej celebrity. Podľa podmienok zmluvy dostával Poe tretinu z predaja časopisu a partnerstvo bolo obojstranne výhodné. V tom istom čase začal Poe prednášať, čo sa pre neho stalo dôležitým zdrojom príjmov. Jeho prvé prednášky v New Yorku a Philadelphii boli o básnikoch a poézii v Amerike.

V júli 1845 Poe uverejnil poviedku s názvom „Diabol rozporu“. Rozprava o ľudskej prirodzenosti obsiahnutá v preambule ponúka dobrý pohľad na povahu autorovej vlastnej rozporuplnej povahy. Mučený vlastným „démonom“ sa počas svojho života opakovane dopúšťal neuvážených a nelogických činov, ktoré nevyhnutne viedli k jeho pádu. Tak to bolo na vrchole jeho slávy, keď sa zdalo, že sa nič nedeje.

Edgar Poe v časopise, ktorého bol spolumajiteľom, neuverejnil žiadne svoje nové dielo, ale pretláčal staré (ktoré boli zakaždým upravené a revidované). Leví podiel jeho práce v tom čase tvorili literárne články, recenzie a kritiky. Nikto nevie, čo to spôsobilo, ale Poe bol vo svojej kritike nemilosrdnejší ako kedykoľvek predtým: nielen autorov, ktorých osobne nemal rád a s ktorými sa dostal do konfliktu, ale aj tých, ktorí ho vnímali priaznivo. V dôsledku toho Broadway Journal v krátkom čase stratil predplatiteľov a autorov a stal sa stratovým. Obaja Poeovi spolupracovníci ho čoskoro opustili a on zostal jediným majiteľom časopisu, ktorý zápasil s problémami. Poe sa ho zúfalo snažil zachrániť a rozposlal množstvo listov priateľom a príbuzným so žiadosťou o finančnú pomoc. Väčšina z nich nebola uspokojená a peniaze, ktoré dostal, boli nedostatočné. 3. januára 1846 vyšlo posledné číslo a Edgar Poe ukončil vydávanie Broadway Journal.

V apríli 1846 sa Poe opäť opil. Uvedomoval si, že alkohol v jeho živote zohráva deštruktívnu úlohu, no napriek tomu sa rozhodol pre osudný krok. Opäť nastalo obdobie zahmleného vedomia: prednášky boli prerušované, vznikali verejné konflikty a jeho povesť veľmi utrpela. Situáciu ešte viac skomplikovalo vydanie prvých esejí Edgara Allana Poea v sérii The Writers of New York v máji 1846. Poe v nich ponúkol osobný a tvorivý opis slávnych autorov – svojich súčasníkov -, ktorý bol väčšinou veľmi negatívny. Reakcia bola okamžitá: noviny na podnet „obetí“ začali vojnu proti Poeovi – pošpinili jeho povesť, obvinili ho z nemorálnosti a bezbožnosti. Tlač vykresľovala Poea ako pomäteného alkoholika, ktorý nedokáže kontrolovať svoje činy. Mal tiež literárny románik s poetkou Frances Osgoodovou, ktorý sa skončil škandálom. Spomedzi tých, ktorým Poeova kritika ublížila, vyniká najmä Thomas English. Bývalý priateľ Thomasa Englisha uverejnil v jedných novinách odpoveď pánovi Poeovi, v ktorej ho okrem obrazu bezbožného alkoholického žobráka obvinil aj z falšovania. Publikácia, s ktorou Poe spolupracoval, mu odporučila, aby podnikol právne kroky, čo aj urobil. 17. februára 1846 vyhral Poe súdny spor o urážku na cti proti časopisu Mirror, ktorý uverejnil „Odpoveď“, a získal 225 dolárov odškodného.

Posledné roky

V máji 1846 sa Edgar Poe presťahoval do malého domčeka vo Fordhame na predmestí New Yorku. Rodina bola opäť chudobná, peňazí bolo zúfalo málo – v lete a na jeseň Poe nenapísal nič. V jednom z listov sa zmienil o svojej chorobe – literárne „vojny“ a škandály nezostali bez povšimnutia. Stav Virginie pripútanej na lôžko sa len zhoršoval.

Takto si na svoju návštevu Poeovho domu spomína poetka Mary Goveová:

Prišla jeseň. Pani Poeová rýchlo chradla na tuberkulózu. Videl som ju v jej spálni. Jej okolie bolo čisté a bez škvŕn a také skromné a úbohé, že som pocítila ľútosť nad úbohou trpiacou, akú pociťujú len chudobní ľudia k chudobným <...> Počasie bolo chladné a ona sa triasla zimnicou, ktorá zvyčajne sprevádza súchotiny. Ležala na slamenej rohoži, zabalená v manželovom kabáte a na hrudi jej ležala obrovská strakatá mačka. Zdalo sa, že to milé stvorenie si uvedomuje, že je pre ňu veľmi užitočné. Kabát a mačka boli jediné veci, ktoré chudobnú trpiacu udržiavali v teple, okrem toho, že jej manžel zohrieval ruky a matka nohy.

Mary Goveová, ktorá cítila utrpenie rodiny, sa obrátila na Mary Louise Shueovú, ženu, ktorá sa venovala charite a pomáhala ľuďom v núdzi. Od konca novembra do decembra 1846 bola častou návštevníčkou Poeovho domu, starala sa o chorých, zháňala finančné prostriedky a najala lekára, aby zmiernil Virginiine utrpenie. Edgar Poe, ktorého zasiahla štedrosť a nezištnosť pani Shueovej, jej venoval niekoľko básní, z ktorých jedna má názov „M. L. Shueovej“.

V januári 1847 sa Virgíniin stav vážne zhoršil: zvýšila sa horúčka a bolesti, častejšie sa objavovala hemoptýza. 29. januára napísal Edgar Poe list Mary Shueovej, plný zúfalstva, v ktorom ju žiadal, aby sa prišla rozlúčiť s Virginiou, ktorá si ju tak obľúbila. Pani Shue prišla na druhý deň a podarilo sa jej ju zastihnúť živú. 30. januára 1847 za súmraku Virginia Poe zomrela.

Po pohrebe svojej manželky sa Edgar Poe ocitol pripútaný na lôžko, čo bola pre jeho citlivú a citovú povahu príliš veľká strata. Bolo to ďalšie vážne psychické zrútenie, ktoré sa spisovateľovi stalo už mnohokrát predtým. Mary Louise Shueová nenechala Poea v núdzi – starala sa o jeho zdravie, až kým sa úplne neuzdravil. Obaja sa veľmi zblížili a Poe ju viackrát navštívil v jej dome. Podľa niektorých zdrojov to bola práve ona, kto Poeovi vnukol myšlienku na báseň Zvony.

V predchádzajúcom roku 1846 Edgar Poe vydal Marginálie, Sfingu a Sud Amontillado (literárnu odpoveď Thomasovi Englishovi). Po nútenej prestávke sa vrátil k literárnej činnosti, ktorá však už nebola taká aktívna ako predtým. V roku 1847 vyšli len štyri nové publikácie: jedna recenzia, jeden článok, báseň „M. L. Sh.“ a balada „Ulalume“. Posledný článok vyšiel anonymne v časopise American Review. Poe sa snažil dosiahnuť rovnaký účinok ako pri vydaní Havrana, ale verejnosť bohužiaľ nepochopila zložitú a nápaditú poetiku, ktorú autor prejavil. Hovorilo sa o Ullalume, ale úspech Havrana sa nedal zopakovať.

Ústredným dielom posledných rokov života Edgara Poea bola Eureka. „Báseň v próze“ (ako ju definoval Poe), ktorá sa zaoberala témami „fyzikálnymi, metafyzickými, matematickými“, bola podľa neho prevrátená predstava ľudí o podstate vesmíru. Na knihe Eureka začal pracovať hneď, ako sa zotavil z Virgininej smrti. Začiatkom roka 1848 začal Poe opäť prednášať. Jeho témou bol „O vzniku vesmíru“. Nanešťastie, prednášky neboli veľmi populárne, pravdepodobne preto, že ich téma bola príliš náročná na pochopenie, a tak sa Poe v priebehu svojho prednáškového turné musel venovať populárnejšej téme – básnikom a poézii. „Eureka bola vydaná v júni 1848. Bola to posledná nová kniha, ktorá vyšla počas spisovateľovho života.

V januári 1848 sa Edgar Poe vrátil k myšlienke vydávať vlastný časopis a s novým elánom začal s prípravami na jeho vydávanie. Ako základ bol použitý rovnaký prospekt ako predtým, obsahoval rovnaké myšlienky, zostal rovnaký názov – The Stylus. Do prvého čísla chcel zaradiť svoje články o Literárnej Amerike, na ktorých pracoval posledné dva roky. Poe chcel získať predplatiteľov na svojom prednáškovom turné, ktoré sa začalo v júli. Po tom, čo opustil témy obsiahnuté v Eureke, sa vrátil k známym poslucháčom Poets and Poetry America. Celkovo veľmi úspešné turné sa prerušilo v Richmonde, kde sa podľa očitých svedkov Poe opäť uchýlil k alkoholu. Často ho vídali opitého potulovať sa ulicami mesta, spisovateľove plány boli opäť ohrozené. Poe sa však dokázal spamätať a čoskoro sa vrátil do Fordhamu.

Edgar Poe sa so Sarah Helen Whitmanovou poznal v neprítomnosti od roku 1845, keď v literárnych kruhoch všetci citovali Havrana. Básnický román, ktorý sa začal anonymným valentínom napísaným pani Whitmanovou, vypukol na jar 1848. Vymieňali si listy až do jesene toho istého roku, keď sa v septembri v Providence uskutočnilo dlho očakávané osobné stretnutie. Strávili spolu niekoľko dní, čo Whitman láskavo prijal. Počas ďalšieho stretnutia, ktoré sa konalo 23. septembra, ju Edgar Poe požiadal o ruku. Whitmanová váhala – od svojich priateľov počula o jeho nespoľahlivosti a závislosti od alkoholu. Napriek tomu korešpondencia pokračovala a v decembri bola žiadosť o ruku prijatá pod podmienkou, že Poe prestane piť. Dňa 22. decembra boli vo Whitmanovom dome podpísané potrebné dokumenty a uskutočnili sa zásnuby. Niekoľko dní pred určeným dňom svadby však Sarah Whitmanová dostala anonymný list, v ktorom ju varovali pred sobášom s Poem, pretože ho videli opitého. Okamžite došlo k vysvetleniu a svadba bola zrušená.

Tvorba Edgara Poea v posledných rokoch výrazne poklesla. Napísal len veľmi málo nových diel (najmä v porovnaní s jeho „lepšími“ rokmi). Poe sa rozhodol zmeniť situáciu k lepšiemu a aktívnejšie sa chopil pera. V prvej polovici roka 1849 napísal poviedky Skok Skok, Ako sa písala jedna poznámka, Landorov dom, báseň Eldorádo, Annie, sonet Matke. V júni bola dokončená slávna „Annabelle Leighová“, ktorej vydanie autor nikdy neuzrel. Samozrejme, dúfal, že si týmito prácami zlepší svoju finančnú situáciu, ale „zlatá horúčka“, ktorá sa začala v roku 1849 v Amerike, jeho plány zmarila. Ľudia masovo utekali do Kalifornie, mnohé publikácie sa zatvorili alebo prestali platiť honoráre. V zúfalej núdzi sa Poe opäť obrátil na jediný zdroj príjmov, ktorý mal k dispozícii – prednášky.

V apríli 1849 dostal Edgar Poe list od bohatého obdivovateľa z Kentucky Edwarda Pattersona, ktorý ho vyzval, aby založil národný časopis. Postaral by sa o finančnú stránku projektu a literárnu stránku by úplne zveril do rúk spisovateľa. Poe reagoval s nadšením, nasledovala korešpondencia, v ktorej sa obe strany dohodli, že sa stretnú v St Louis, aby prediskutovali najbližšie plány, a potom spoločne odcestujú do New Yorku. Poe sa vydal na cestu: na krátke prednáškové turné a na stretnutie s budúcim spoločníkom.

29. júna Poe odišiel z Fordhamu do Richmondu. Medzicieľom bola Filadelfia, mesto, ktoré Poe pri príchode opil. Stratil aj svoj kufor s prednáškami a všetky peniaze na cestu. Po nejakom čase strávenom vo Filadelfii sa Poe s pomocou priateľov dostal do Richmondu. Spisovateľ sa dokázal vyrovnať so zúfalou situáciou, prestal piť, obnovil svoje prednášky a začal úspešne prezentovať svoje literárne dielo Poetický princíp. V Richmonde Poe obnovil známosť so svojou láskou z detstva Sarah Elmirou Roysterovou (po svadbe dostala meno Sheltonová) a začal sa jej dvoriť, čo napokon vyvrcholilo žiadosťou o ruku. Elmira bola v tom čase vdova so slušným majetkom po zosnulom manželovi. Ako vždy, jedinou prekážkou manželstva bola Poeova závislosť od alkoholu. Vyriešil to tým, že vstúpil do spolku Synovia striedmosti a sľúbil, že sa bude zdržiavať alkoholu. Svadba bola stanovená na 17. októbra. V tom čase Poe na Pattersonovu žiadosť o ruku reagoval chladnejšie, pretože si pravdepodobne uvedomoval, že po svadbe sa stane majiteľom veľkého majetku a bude môcť viesť časopis na vlastnú päsť. Stretnutie so svojím budúcim spoločníkom odložil, ale po čase Poe na jeho listy prestal odpovedať úplne.

Po skončení prednášok v Richmonde sa Poe vydal na cestu. Bolo potrebné dokončiť obchodné záležitosti vo Filadelfii a New Yorku a pripraviť svadbu. 27. septembra 1849 odišiel Edgar Poe parníkom z Richmondu do Baltimoru. Podľa vlastného plánu mal z Baltimoru cestovať vlakom do Filadelfie a potom tiež vlakom do New Yorku.

Večer 3. októbra 1849 v Baltimore dostal doktor Joseph Snodgrass, majiteľ miestnych novín a Poeov dlhoročný priateľ, nasledujúci list:

Vážený pán! Pred volebnou kanceláriou štvrtého okrsku, ktorá sa nachádza v Ryanovej krčme, je akýsi dosť ošumelý pán, známy ako Edgar A. Poe, a zdá sa, že je v krajnej núdzi, a hovorí, že vás pozná, a ubezpečujem vás – potrebuje okamžitú pomoc. Píšem v zhone.

Snodgrass, ktorý spisovateľa dobre poznal, sa za ním okamžite vydal. Volebná miestnosť sa nachádzala priamo v krčme (čo bolo v tom čase celkom bežné), kde sa Poe nachádzal. Bol vo vážnom stave polobezvedomia a nebol schopný pohybu ani vedomej reči. Mal na sebe špinavé a ošúchané oblečenie, ktoré mu nepatrilo. Snodgrass previezol Poea do neďalekej nemocnice Washington College Hospital okolo 17.00 hod. toho istého večera. Spisovateľ skončil v starostlivosti doktora Johna Morana. Edgar Poe bol v bezvedomí (takmer v kóme) približne do tretej hodiny ráno nasledujúceho dňa, potom začal mať kŕče a delírium. V čase svojho zotavenia, ktoré začalo 5. októbra, Poe povedal Dr. Moranovi, že má manželku v Richmonde, ale nepamätá si, čo sa mu stalo, kam sa podeli jeho veci a ako sa dostal do Baltimoru. Stav pisateľa sa opäť zhoršil v sobotu 6. októbra večer. Prepadol besneniu a začal neprestajne volať po istom „Reynoldsovi“. 7. októbra 1849 o piatej hodine ráno Edgar Poe zomrel. Podľa doktora Morana tesne pred smrťou povedal svoje posledné slová:

Skromný pohreb Edgara Allana Poea sa konal 8. októbra 1849 o štvrtej hodine popoludní vo Westminster Hall and Burying Ground, ktorá je dnes súčasťou areálu Právnickej fakulty Marylandskej univerzity. Obradu, na ktorom sa zúčastnilo len niekoľko ľudí, predsedal reverend W.T.D. Clemm, strýko Virginie Poe. Kvôli chladnému a sychravému počasiu trvala len tri minúty. Žalmista George W. Spence napísal: „Bol pochmúrny a zamračený deň, nepršalo, ale bolo vlhko a blížila sa búrka.“ Poe bol pochovaný vo vzdialenom rohu cintorína, vedľa hrobu svojho starého otca Davida Poea staršieho, v lacnej rakve bez držadiel, s menovkou, prikrývkou a vankúšom pod hlavou.

1. októbra 1875 boli pozostatky Edgara Poea znovu pochované na novom mieste v blízkosti prednej časti kostola. Nový pomník bol vyrobený a postavený na náklady obyvateľov Baltimoru a obdivovateľov spisovateľa z iných miest Spojených štátov. Celkové náklady na pamätník boli niečo vyše 1500 dolárov. Bohoslužba sa konala 17. novembra 1875. Pri príležitosti 76. výročia narodenia Edgara Poea, 19. januára 1885, boli pozostatky Virginie Poeovej znovu pochované vedľa pozostatkov jej manžela.

Okolnosti a príčina smrti

Okolnosti, ktoré viedli k smrti Edgara Poea, ako aj jej bezprostredná príčina zostávajú dodnes nejasné. Všetky lekárske záznamy a dokumenty vrátane úmrtného listu, ak vôbec existovali, sa stratili. O príčine Poeovej smrti existuje niekoľko rôznych teórií s rôznym stupňom pravdepodobnosti: od hypoglykémie cez sprisahanie až po vraždu.

Jednu z hlavných verzií spopularizoval doktor Joseph Snodgrass, ktorý trval na tom, že príčinou Poeovej smrti bol alkohol. Už vo svojich memoároch napísal, že Poea našiel „brutálne opitého“, a využil svoju vlastnú teóriu, aby ho propagoval v spoločnosti triezvosti, ktorej bol členom. Z tohto dôvodu bola platnosť Snodgrassovej teórie spochybnená. V roku 1885 doktor Moran vo svojej sérii prednášok „na obranu Poea“ spochybnil Snodgrassovo stanovisko a tvrdil, že Poe nezomrel pod vplyvom opojenia. Moran tvrdil, že „z Poea nebol cítiť ani najmenší závan alkoholu“. Ani Moranove slová však nie sú úplne dôveryhodné. Napriek tomu Poeove záchvaty alkoholizmu, keď sa vyskytli, neboli také hlboké a dlhotrvajúce, aby spôsobili cirhózu pečene. Obraz Poea ako alkoholika udržiavali najmä jeho literárni nepriatelia (medzi ktorými vynikal najmä Rufus Griswold) a je prinajmenšom kontroverzný.

Medzi veľký počet ďalších príčin úmrtí v nasledujúcich rokoch patrili rôzne druhy ochorení: nádor mozgu, cukrovka, rôzne formy zlyhania enzýmov, syfilis, apoplektická mŕtvica, alkoholické delírium, epilepsia a meningitída. V roku 2006 sa uskutočnila štúdia vzoriek vlasov Edgara a Virginie Poeovcov, ktorej výsledky zamietli možnosť otravy olovom a ortuťou, ako aj inými toxickými výparmi ťažkých kovov. Ako príčina sa uvádzala aj cholera, ktorej epidémia vypukla v roku 1849 vo Filadelfii.

Existuje ešte jedna teória, ktorú zdôrazňujú mnohí životopisci spisovateľa. 3. októbra sa v Baltimore konali voľby do Kongresu a zákonodarného zboru štátu Maryland. V tom čase neexistovali žiadne zoznamy voličov, čo využili protikandidáti a strany a vytvorili osobitné skupiny voličov. Ľudia sa pod vplyvom alkoholu zhromažďovali na zvláštnych miestach a potom boli niekoľkokrát nútení hlasovať. Je pravdepodobné, že Poe, ktorý sa stal obeťou zločineckej schémy podobnej „volebnému kolotoču“, sa stal kvôli svojmu stavu nepotrebným a bol opustený pred volebnou miestnosťou 4. okrsku, kde ho našiel Joseph Walker. Táto teória má však aj svojich odporcov, ktorí tvrdia, že Poe ako človek veľmi dobre známy v meste by sa ťažko zúčastnil na takomto pláne.

„Grizwoldove memoáre

V deň Poeovho pohrebu vyšiel v New-York Tribune rozsiahly nekrológ, ktorý napísal „Ludwig“. Čoskoro ho preložili mnohé publikácie v celej krajine. Začínal takto: „Edgar Poe je mŕtvy. Zomrel predvčerom v Baltimore. Táto správa mnohých prekvapí, ale málokoho zarmúti.“ Neskôr sa ukázalo, že pseudonym „Ludwig“ bol Rufus Wilmot Griswold, redaktor, kritik a zostavovateľ antológií, ktorý Poea nemal rád od roku 1842, keď ho vystriedal na poste redaktora Graham’s Magazine. Počas Poeovho života bol ich konflikt epistolárny, obmedzený na vzájomné útoky v literárnych článkoch. Po jeho smrti začal Griswold metodicky ničiť jeho povesť a vytváral o ňom mimoriadne negatívny verejný obraz.

Griswold napísal Memoirs of an Author, životopisný článok o Poeovi, v ktorom ho predstavil ako nenapraviteľného opilca, narkomana, šialenca a bezbožníka, pričom ako dôkaz uviedol aj spisovateľove listy. Mnohé z jeho výrokov boli polopravdy, väčšina z nich boli otvorené lži. Predovšetkým môžeme s istotou povedať, že Poe nebol drogovo závislý. Hoci ľudia, ktorí Poea dobre poznali (najmä N. Willis, S. H. Whitman, F. Osgood a J. Graham), sa opakovane pokúšali o jeho obhajobu a ostro odsúdili Pamäti, obraz vytvorený Griswoldom sa na dlhé roky stal všeobecne akceptovaným. V roku 1941 sa ukázalo, že Poeove listy, ktoré Griswold použil ako dôkaz vo svojej práci, boli sfalšované.

Grizwold tvrdí, že ho Poe krátko pred svojou smrťou vymenoval za svojho literárneho exekútora. Nebolo zistené, či to tak skutočne bolo, alebo či túto pozíciu získal vďaka podvodu alebo omylu Márie Klemmovej, spisovateľovej svokry. Literárny vedec Yu. V. Kovalev považoval za uznanú účasť samotného Poea na vymenovaní Griswolda za svojho exekútora. Nech už to bolo akokoľvek, v neskorších rokoch Griswold, ktorý spravoval Poeovo literárne dedičstvo, slušne zarobil na predaji štvorzväzkovej zbierky Poeových diel, ktorá mala medzi čitateľmi úspech a Mary Clemmovej zanechala penny.

Tajný obdivovateľ

Od roku 1949 každoročne navštevuje hrob Edgara Poea neznáma osoba, ktorá vzdáva hold spisovateľovmu talentu. Skoro ráno 19. januára chodieval k Poeovmu hrobu muž v čiernom, pripíjal a na náhrobku nechával fľašu koňaku a tri ruže. Niekedy sa na náhrobku nachádzali rôzne poznámky. Jeden z nich, ktorý odišiel v roku 1999, povedal, že prvý tajný ctiteľ zomrel v predchádzajúcom roku a že jeho „dedič“ je zodpovedný za pokračovanie tradície. Táto tradícia pokračovala 60 rokov až do roku 2009, keď tajného ctiteľa naposledy videli pri jeho hrobe.

15. augusta 2007 92-ročný Sam Porpora, historik Westminsterského kostola, kde je Poe pochovaný, povedal, že začal tradíciu každoročnej návštevy spisovateľovho hrobu v deň jeho narodenín. Povedal, že cieľom jeho akcie bolo získať finančné prostriedky pre kostol a zvýšiť oň záujem. Jeho príbeh sa však nepotvrdil – niektoré detaily, ktoré uviedol, sa nezhodovali s faktami. V roku 2012 Geoff Jerome, kurátor múzea Edgar Poe House Museum, ktorý predtým poprel fámy, že je jeho fanúšikom, vyhlásil koniec tejto tradície.

Vzhľad a charakter

V prvých opisoch vzhľadu prevládal obraz atraktívneho a atletického mladého muža so sklonom k štíhlosti. „Tenký ako britva,“ takto opísal John Allan svojho pätnásťročného nevlastného syna. Podľa jeho priateľov z detstva bol mladý Poe „hlavným“ a neformálnym vodcom spoločnosti. Bol to odolný, mrštný a dobre stavaný tínedžer. Poe bol aj vynikajúci plavec – ako 15-ročný preplával sedem a pol míle po rieke James pred svojimi kamarátmi.

Prvým najpresnejším opisom Poeovho vzhľadu je ten, ktorý sám uviedol pri narukovaní: „sivé oči, hnedé vlasy, bledá pleť, vysoký 180 cm“. Spoločným znakom opisov Poeovho mladého muža sú jeho vyrysované črty a štíhla postava, ako aj absencia fúzov. Namiesto toho nosil bokombrady, ktoré sú viditeľné na prvých portrétoch. Poeov súčasník, ktorý žil začiatkom 30. rokov 20. storočia v Baltimore, opísal vzhľad dvadsaťtriročného spisovateľa:

Pán Poe mal tmavé, takmer čierne vlasy, ktoré nosil dlhé, učesané dozadu, ako je to bežné u študentov. Mal tenké a hodvábne vlasy. Vousy ani bradu si nepustil. Mal dlhý a rovný nos, pravidelné a jemné črty tváre, jemný vzor pier. Bol bledý a jeho líca nikdy neboli sfarbené rumencom: jeho pleť sa vyznačovala krásnym a čistým olivovým odtieňom. Jeho výraz bol melancholický. Bol štíhly, ale nádherne stavaný, držal sa rovno a kráčal rýchlym tempom. Poe sa vždy obliekal do čiernej peleríny so stojatým golierom. Nesledoval módne trendy, ale držal sa vlastného štýlu, ktorý sa vyznačoval istou nonšalantnosťou, akoby mu na oblečení veľmi nezáležalo. Podľa jeho výzoru ste hneď spoznali, že nie je ako ostatní mladí muži.

Mnohé svedectvá o spisovateľovi hovoria o tom, že bol mimoriadne citlivý na láskavosť a veľmi citlivo vnímal nespravodlivosť a akékoľvek výčitky či posmešky na jeho adresu. Dôkazy z raného obdobia života Edgara Allana Poea neodhaľujú črtu, ktorá sa prejavila v jeho zrelom veku a ktorá sa zakorenila na sklonku jeho života, a to časté zmeny nálad a psychickú zraniteľnosť tvárou v tvár problémom, ktoré ho vyviedli z rovnováhy. Zlom nastal pravdepodobne počas jeho štúdia na univerzite a najmä po jeho vylúčení z West Pointu, keď opustil svoj otcovský domov. Poea sme často vídali v pochmúrnej nálade a citovom vypätí, ktorého príčinu možno hľadať v mnohých ťažkostiach, ktoré ho v živote sprevádzali. Ale aj v mimoriadne ťažkých obdobiach našiel silu plodne písať. Počas svojej spisovateľskej kariéry Poe starostlivo a metodicky upravoval svoje predtým napísané diela a privádzal ich k dokonalosti. Vydavateľ Lambert Wilmer, Poeov súčasník, sa vyjadril o jeho intenzívnej pracovitosti: „Podľa mňa bol jedným z najpracovitejších ľudí na svete. Prišiel som za ním v rôzne dni v rôznom čase a vždy som ho zobral bokom – pracoval.“ Ilustrátor Felix Darley opísal spisovateľa takto:

Poe na mňa pôsobil dojmom kultivovaného človeka, veľmi zdržanlivého a mimoriadne upraveného; vždy sa zaujímal, čo bolo dôsledkom jeho zvedavej, ale smutnej mysle. Hovoril ticho a zdržanlivo, zriedkavo sa usmieval. Pamätám si, ako čítal svoje poviedky Zlatý chrobák a Čierny kocúr ešte pred ich vydaním. Rukopis mal zvláštny tvar: písal na hárky notového papiera rozstrihnuté na polovicu a zlepené pozdĺž krátkeho okraja. Text bol napísaný úhľadným písmom, zrejme bez škvŕn.

Posledné roky jeho života, plné zmätkov a problémov s alkoholom, priniesli so sebou zhoršenie zdravotného stavu, čo sa prejavilo aj na Poeovom vzhľade. Je ťažké uveriť, že muž na portréte S. Osgooda a na dagerotypii z júna 1849 je tá istá osoba. V roku 1846 jeden spisovateľov známy povedal: „…zrejme sám Poe zabíja svoje vlastné telo“. Najčastejší je obraz s fúzmi a asymetrickou tvárou, keďže jediný spoľahlivý zdroj informácií o vtedajšom vzhľade – dagerotypové fotografie – boli získané v posledných 2-3 rokoch života, teda v čase, keď spisovateľ začal nosiť fúzy a životné útrapy sa už podpísali na jeho zdraví a vzhľade.

Svetonázor

Jednotná definícia svetonázoru a typu vedomia Edgara Poea je náročná úloha. Jeho sociálne, filozofické a estetické myšlienky sú zložité, rozporuplné a nestabilné. Prvky materializmu zapadajú do všeobecného idealistického obrazu sveta, racionalistický prístup koexistuje s intuicionistickým a predbiehanie vedeckých poznatkov sa spája s horlivým vyznávaním konzervatívnych názorov atď. Napriek všetkej zložitosti a rozporuplnosti má však Poeov svetonázor určitú jednotu a všeobecný zmysel: jeho pohľad na svet je pesimistický a jeho vedomie je tragické. Pôvod Poeovho svetonázoru spočíva v okolnostiach, za ktorých sa formovala jeho osobnosť. Neakceptoval a kategoricky odmietal ideály „novej“ buržoáznej Ameriky, ktorá nahradila životný štýl a hodnoty „aristokratického“ juhu, vrátane Poeovej rodnej Virgínie.

Poeova filozofia bola z veľkej časti v protiklade s transcendentalistickou ideológiou, s ktorou viedol dlhý a nezmieriteľný boj. Ideologický spor s nimi mal podobu uštipačných a štipľavých paródií na stránkach jeho článkov, poviedok a osobných listov. Hlavným terčom Poeovej zúrivej kritiky bol Ralph Waldo Emerson a spisovatelia, ktorí zdieľali jeho myšlienky o spoločenskom pokroku, osobnej dokonalosti a možnosti človeka priblížiť sa k Bohu. V istom bode novej etapy historického vývoja amerického spoločenského, filozofického a literárneho života sa vytvorili dve línie: postava Edgara Poea bola symbolom jednej, Emerson druhej.

Poe dobre videl, kam smerujú trendy jeho modernej priemyselnej civilizácie. Jeho postoj k technickému pokroku a industrializácii ilustrujú verše z Rozhovoru Monosa a Uny: „Vyrástli obrovské mestá, z ktorých dymí veľa komínov. Zelené listy sa scvrkli pod horúcim dychom pecí. Krásna tvár Zeme bola znetvorená, akoby ju poznačila nejaká ohavná choroba. Dá sa povedať, že Edgar Poe mal environmentálne zmýšľanie. Zároveň sa nedá povedať, že by kategoricky odmietal technologický pokrok. Poe ho odmietal považovať za konečný cieľ ľudského úsilia o šťastie. Hoci uznával vedecký a technický pokrok, neveril v morálny pokrok, v schopnosť človeka a spoločnosti zlepšovať sa. Bol skeptický voči názorom romantikov a transcendentalistov, ktorí boli presvedčení, že ľudstvo smeruje k dobrému cieľu svojho vývoja. „Zlepšovanie nie je vhodné pre pokrok našej civilizácie,“ takto vyjadril Poe svoj postoj k myšlienkam meliorizmu. Ale pomenoval len tie trendy v spoločenskom živote, ktoré ho trápili. Umeleckej reflexie a rozvoja sa im dostane oveľa neskôr – v dystopiách dvadsiateho storočia.

Edgar Poe sa tiež domnieval, že myšlienka sociálnej rovnosti, ktorú presadzovali transcendentalisti, je absurdná a škodlivá. Tento názor prirodzene formoval aj jeho postoj k demokracii a sociálnym reformám. Neveril vo vládu ľudu, pretože sa domnieval, že prináša nebezpečenstvo straty slobody, keď je jednotlivec potláčaný a politici zavádzajú svoju nadvládu a manipuláciu s „davom“. Poe veril, že snaha o prebudovanie spoločnosti na základe sociálnej spravodlivosti prinesie oveľa viac problémov ako existencia prirodzenej hierarchie v nej. V Poeovom chápaní rovnosť neznamená rovnosť pred zákonom, ale všeobecné spriemerovanie, zhubné rozpustenie jednotlivca v mase, bezduchý konformizmus. Spisovateľove myšlienky o výhodách a nevýhodách demokracie, o úlohe demagógov v demokratickej spoločnosti a o význame slobody sa umelecky odrážajú v poviedkach ako Tisícdruhá rozprávka o Šeherezáde, Rozhovor s múmiou, Mellonta Tauta a ďalších.

Po a alkohol

Edgar Poe bol už za svojho života chorobne závislý od alkoholu. Poeovi literárni nepriatelia používali obraz alkoholika ako obranu proti jeho ostrým kritickým útokom, ako prostriedok jeho diskreditácie. Tento obraz pretrvával ešte dlho po jeho smrti. Autor prvého a najúplnejšieho životopisu spisovateľa, Rufus Griswold, zohral významnú úlohu pri jeho vytváraní a upevňovaní. Na vytvorenie pravdivého obrazu o Poeovom vzťahu k alkoholu je sotva spravodlivé spoliehať sa na názory ľudí, ktorí s ním otvorene bojovali. Niet pochýb o tom, že pil a pil veľa, ale jeho pitný režim bol prerušovaný – niekoľko záchvatov pitia sa striedalo s mesiacmi alebo dokonca rokmi bez alkoholu.

Poe začal piť alkohol, keď bol na univerzite. Medzi študentmi bol mimoriadne obľúbený nápoj „broskyňa s medom“, silný a sladký koktail z ovocia a alkoholu (napr. brandy) s medom a ľadom. Poe nemal počas univerzitných rokov chorobnú záľubu v alkohole; pil skôr pre spoločnosť a preto, že to bolo zvykom, než aby uspokojil svoju potrebu. Poe pokračoval v pití aj vo West Pointe, a to z rovnakých dôvodov ako na univerzite. Hoci bol alkohol v múroch akadémie prísne zakázaný, kadetom to nebránilo, aby si ho dopriali v neďalekej krčme. Absencia „opilstva“ v obvineniach vojenského súdu akadémie naznačuje, že pitný režim Edgara Allana Poea bol v tom čase ešte mierny.

Vážne záchvaty alkoholizmu sa začali v Bostone v 30. rokoch 20. storočia, keď sa spisovateľ ocitol bez finančnej podpory svojho nevlastného otca. V momente, keď sa životné problémy nahromadili do určitého bodu, nastalo psychické zrútenie, ktoré nevyhnutne skončilo prepadnutím alkoholu. Tým sa jeho ťažká situácia ešte zhoršila, priťahovala smolu v podnikaní a kazila mu povesť. Edgar Poe si uvedomoval deštruktívne účinky alkoholu na svoj život a kariéru a občas od neho abstinoval celé mesiace a dokonca aj roky (zvyčajne v relatívne prosperujúcich časoch), ale pod ťarchou svojich problémov sa k nemu vrátil. K tomu sa pridala aj jeho mimoriadna náchylnosť na alkohol. Ľudia, ktorí spisovateľa osobne poznali, si všimli, že potreboval len veľmi málo alkoholu, aby sa opil. Slávny spisovateľ Thomas Mayne Reid napísal: „Jediný pohár šampanského mal naňho taký obrovský účinok, že sotva dokázal kontrolovať svoje konanie. Maria Klemmová, spisovateľova svokra, varovala: „Nenalievajte mu víno… keď si dá pohár alebo dva… nie je zodpovedný za svoje slová ani za svoje činy.

John Daniel, redaktor novín Richmond Examiner, tvrdil, že „jeho túžba po alkohole bola chorobou – v žiadnom prípade nie zdrojom potešenia alebo radosti“. Príčinou Poeovho alkoholizmu nebola zlá dedičnosť, chorobná psychická závislosť ani nedostatok vôle odolať mu. Opilosť nebola zdrojom zakaleného stavu, ale choroba a silné citové utrpenie vyvolali príklon k alkoholu. Charles Baudelaire pripisoval túto chorobnú záľubu „nezlučiteľnosti so spoločenským prostredím a vnútornej tvorivej potrebe“.

Н. V predslove k jednej z publikácií Edgara Poea v Rusku Šelgunov napísal:

Je celkom prirodzené, že uzavretý a hlboko nešťastný človek, ktorý bol ako dieťa vydaný na milosť a nemilosť osudu, človek s hlavou zamestnanou neustálou prácou s mozgom, niekedy hľadal potešenie a zabudnutie vo víne. Poe utekal do mrákot opilstva pred literárnymi neúspechmi, pred rodinným smútkom, pred urážkami chudoby; Poe pil, nie s pôžitkom, ale ako barbar, narýchlo šetril čas, celkom americky, akoby páchal vraždu, akoby potreboval niečo v sebe prehlušiť.

Mary Clemmová pripisovala Poeov alkoholizmus jeho láske k Virgínii, pretože sa domnievala, že manželkinu chorobu a zhoršujúci sa stav by sám, bez alkoholu, nezvládol. V liste priateľovi z roku 1848 Edgar Poe napísal

S každým novým obdobím zhoršenia som svoju ženu miloval čoraz nežnejšie a zúfalo som sa držal jej života. Keďže som však od prírody citlivý a neobyčajne nervózny človek, občas som sa dostával do stavu šialenstva, po ktorom nasledovali dlhé obdobia strašného osvietenia. V stavoch dokonalého bezvedomia som pil len bohvie koľko a ako často. Samozrejme, moji nepriatelia pripisujú šialenstvo zneužívaniu vína, ale nie naopak.

Koncom augusta 1849 vstúpil Edgar Poe do spolku Sons of Moderation a sľúbil, že už nikdy nebude piť. Nie je známe, či Poe dokázal svoj sľub dodržať – na túto tému existuje veľa špekulácií. Takisto nie je možné dokázať, že príčinou Poeovej smrti bola otrava alkoholom.

Analýza. Vlastnosti štýlu a predmetu

Prvá vážna básnická skúsenosť Edgara Poea, Tamerlán a iné básne, je jednoznačne ovplyvnená anglickými romantikmi: Shelleym, Wordsworthom, Coleridgom, Keatsom a najmä Byronom, ktorého osobnosť a dielo ho tak silne priťahovali. Básne boli imitatívne, čo podľa literárneho vedca J. V. Kovaľova „bolo normou v poézii amerického Juhu“. Motívy Poeovej ranej poézie boli tiež typické pre európsku romantickú lyriku: túžba, osamelosť, rozčarovanie, úpadok, smrť.

Od roku 1830, teda od začiatku jeho zrelého obdobia, sa ústrednými motívmi Poeovej lyriky stali láska a smrť. Spoločne sa spojili do toho, čo básnik považoval za najpoetickejšiu tému na svete – smrť krásnej ženy. Štatistiky to potvrdzujú: z tridsiatich kanonických básní, ktoré vyšli od roku 1831, je jedenásť venovaných smrti, osem láske, dve láske a smrti a deväť iným témam, pričom osem z jedenástich „smrteľných“ básní sa zaoberá smrťou krásnej ženy. Poe videl hlavný cieľ poézie v dosiahnutí účinku, ktorého význam sa redukoval na emocionálne a psychologické pôsobenie na čitateľa, na vyvolanie duševného vzrušenia, úžasu. Preto sú stredobodom jeho textov láska a smrť, dve udalosti, ktoré mali podľa jednomyseľného názoru romantikov silný citový náboj.

Základom celej Poeovej básnickej teórie je „najvyššia krása“ – pojem, ktorý objektívne existuje, ale je úplne nepoznateľný. Básnik je však sprievodcom do sveta krásy a jeho dielo je spojovacím článkom, prostredníctvom ktorého môže čitateľ vstúpiť do kontaktu s týmto svetom. Poe identifikuje pôvod krásy v troch hlavných oblastiach: prírode, umení a svete ľudských citov, medzi ktorými má osobitné miesto láska a smútok zo straty milovanej osoby. Prísny poriadok, proporcionalita a harmónia sú piliermi Poeovej krásy. Akýkoľvek nepomer, akýkoľvek nedostatok zmyslu pre proporcie, vrátane pátosu a moralizovania, Poe rozhodne a dôrazne odmietal.

Obrazy v Poeovej poézii sú nejasné a neurčité, ich konečným cieľom je stimulovať čitateľovu predstavivosť prostredníctvom emocionálneho podtónu. Kritik W. W. Brooks poznamenal: „Veril, že „v neurčitosti je duša poézie“, a snažil sa obsiahnuť „neznáme, nejasné, nepochopiteľné“. Obrazy jeho textov nevyvolávali obrazy reality, ale prebúdzali asociácie nejasné, vzdialené, zlovestné alebo melancholické, majestátne a smutné. Živá a hlboká obraznosť jeho poézie je dôsledkom jeho postoja k neurčitosti. Jeho systém obraznosti má zároveň dve črty, ktoré treba brať do úvahy: po prvé, jeho metafory sú sústredené okolo skupiny symbolov, ktoré sú pre čitateľa orientačnými bodmi v celkovom plátne básne; po druhé, samotné metafory sú vnútorne ťahané k symbolike a často fungujú ako symboly, čím sa dielo stáva viacvrstvovým.

Х. Auden vo svojej eseji o Poeovom živote a diele uvádza, že nikto z Poeových súčasníkov „nevenoval toľko energie a talentu tomu, aby poznal zákony prozódie a nerobil chyby v zvukovej štruktúre básne“. Jedným z charakteristických znakov Poeovej poézie je totiž jej hudobnosť, pod ktorou sám básnik rozumel celú zvukovú organizáciu básne (vrátane veršovania, rytmu, metriky, rýmu, rýmových systémov, strofy, refrénu atď.) v organickej jednote s obrazným a významovým obsahom. Poe sa vedome snažil nájsť nové nástroje v poézii – experimentoval s veľkosťou a strofami, dôkladne, až matematicky, vypočítaval vnútorný rým, aliteráciu, dosahoval rytmickosť a muzikálnosť, ktorú Briusov nazval neumierateľnou. Všetky tieto prvky, ktoré sú navzájom prepojené, slúžia Poeovi ako nevyhnutný prvok na dosiahnutie jeho hlavného cieľa – emocionálneho a psychologického vplyvu na čitateľa. Všetky jednotlivé princípy a prostriedky organizácie básne sú podriadené tomuto efektu, ktorý sám autor nazval „efektom totality“. V článku venovanom analýze diela N. Hawthorna Edgar Poe rozvinul jednu z estetických zásad, ktorej sa neochvejne držal:

Ak už prvá veta neprispieva k jedinému účinku, potom autor zlyhal hneď na začiatku. V celom diele nesmie byť jediné slovo, ktoré by priamo alebo nepriamo neviedlo k tomu istému cieľu. Takto starostlivo a zručne nakoniec vznikne obraz, ktorý dáva tým, ktorí o ňom uvažujú, pocit najplnšieho uspokojenia.

Poeove rané poviedky sú prevažne parodické a experimentálne. Paródia v nich predstavuje formu odmietnutia literárnych kánonov tradičného romantizmu, krok k pochopeniu zákonitostí žánru a rozvoj vlastného štýlu. V poviedke „Metzengerstein“, pôvodne nazvanej „In Imitation of the German“, hrôzu nemeckých romantikov, v „The Date“ anglický romantizmus byronovského typu, v poviedkach „The Duke de l’Omelette“ a „Bon Bon“ bombastickosť a živelnosť francúzskeho romantizmu. Napriek študentskému charakteru Poeových raných poviedok možno už v nich badať štylistické postupy, ktoré neskôr zdokonalil – prelínanie strašidelného a komického, pozornosť venovaná detailom a živé básnické obrazy. Už v jeho prvých pokusoch o paródiu a satiru sa formoval žáner, ktorý sa stal jednou z Poeových vizitiek – psychologický román.

Literárny vedec VM Fritsche napísal: „Ponurá fikcia, ktorá sa postupne vytráca z európskej literatúry, opäť originálne a jasne vybuchla v Poeových „strašidelných poviedkach“ – bol to epilóg romantizmu. Poeove tzv. psychologické alebo „hororové“ poviedky sa vyznačujú zápletkou zobrazujúcou pochmúrne udalosti a katastrofy, tragickú zmenu ľudského vedomia, ktoré je zachvátené strachom a stráca nad sebou kontrolu. Sú typické zlovestným, depresívnym prostredím a celkovou atmosférou beznádeje a zúfalstva. Mystický charakter týchto príbehov vyplýva z autorovej túžby odhaliť metamorfózy ľudskej psychiky a spoznať jej tajné vlastnosti a patológie, ktoré sa prejavujú v „nenormálnych“ stavoch. Zo všetkých ľudských psychických stavov Poea zaujímal najmä strach: strach zo smrti, života, samoty, šialenstva, ľudí a budúcnosti. Za vrchol Poeových psychologických poviedok sa všeobecne považuje Pád domu Usherovcov, poviedka, ktorá nezobrazuje strach zo života alebo smrti, ale strach zo života a smrti, spôsobujúci duševnú otupenosť a vyvolávajúci deštrukciu osobnosti. Pôvod Poeovho záujmu o takéto motívy a témy možno hľadať nielen v systéme viery tohto umeleckého hnutia, ale aj v jeho vlastnom svetonázore, ktorý sa v dospelosti formoval v atmosfére rozkladu, márnosti a bezcieľnosti. Poe vyrastal vo Virgínii a „oplakával“ ideály intelektuálneho aristokratického Juhu, ktoré mali byť nahradené utláčateľskými ideálmi Filadelfie a New Yorku, centier buržoáznej a obchodnej Ameriky.

Jednou z psychologických záhad, ktoré Edgara Poea mimoriadne zaujímali, bola vrodená ľudská tendencia porušovať tabu, jav, ktorý nazval „impom perverznosti“. Najvýraznejšie sa prejavuje v poviedkach Čierna mačka a Rozprávkové srdce. V nich, ako aj v niektorých ďalších, sa vnútorná motivácia postáv, ktoré sa dopúšťajú zakázaných činov, od nevinnosti až po vraždu, nedá racionálne vysvetliť. Poe pripisuje túto osudovú túžbu po sebadeštrukcii, toto balansovanie na okraji priepasti samotnej ľudskej prirodzenosti, ale zároveň ju považuje za anomáliu, odchýlku od psychickej normy. V roku 1845 chcel svoje myšlienky systematizovať a formalizovať, preto napísal poviedku Nekontrolovateľné, v ktorej v úvode opísal vlastnosti tohto javu:

„Je mobilný (z fr. „motív rozum“) bez motívu, motív nie je motivirt (skreslené nemecké: motivovaný). Na jej popud konáme bez akéhokoľvek zrozumiteľného cieľa… Konáme tak práve preto, že by sme tak konať nemali. Teoreticky žiadny dôvod nemôže byť nerozumnejší, ale v skutočnosti neexistuje silnejší dôvod. V niektorých mysliach a za určitých podmienok sa stáva absolútne neodolateľným. Som si istý tým, čo dýcham, rovnako ako tým, že vedomie škodlivosti alebo nesprávnosti daného konania je často jedinou nepremožiteľnou silou, ktorá nás – a nič iné – núti k tomu, aby sme toto konanie vykonali. A táto ohromujúca tendencia ubližovať si kvôli ubližovaniu sa nedá analyzovať ani v nej hľadať skryté prvky.

Kategórie priestoru a času majú v umeleckej štruktúre Poeových psychologických románov kľúčové miesto. V poviedkach ako Sud amontilladský, Pád domu Usherovcov, Bereniky, Ligeia, Morella, Studňa a kyvadlo je priestor ohraničený a limitovaný, človek v ňom odrezaný od sveta, v dôsledku čoho sa on sám a jeho vedomie stávajú objektom a predmetom podrobnej analýzy. V ďalších románoch, ako napríklad „The Tell-Tale Heart“, „The Black Cat“ a „The Man of the Crowd“, je obmedzený priestor, t. j. fyzický, nahradený priestorom psychologickým. Hrdinovo vedomie je stále odrezané od sveta a sústredené na seba samého a jeho existencia je vnímaná ako prológ ku katastrofe a smrti. Kategória času v Poeových psychologických poviedkach často neodkazuje na konkrétny chronologický alebo historický moment. Zobrazený je moment existencie vnímaný v predvečer katastrofy alebo smrti, ktorý je kompaktný a zároveň bezhraničný. Zmestí sa do nej nielen agónia hrdinovho hynúceho vedomia, ale aj celá jeho história: tok prežívaných emócií a spomienok.

Edgara Allana Poea zaujímala činnosť ľudského intelektu rovnako ako jeho psychológia. Najzreteľnejšie je to v jeho tzv. detektívnych príbehoch alebo, ako ich sám autor definoval, príbehoch o pomere. Tie zaradil do kategórie Vražda v Rue Morgue, Záhada Marie Rogersovej a Ukradnutý list. Poeova sláva ako otca detektívky nespočíva v tom, že napísal prvú detektívku v dejinách literatúry, ale v tom, že rozvinul a uplatnil princípy budúceho žánru, zaviedol jeho základné prvky a vytvoril jeho formu a štruktúru. Z jeho logických príbehov sa do moderného žánru preniesla stabilná dvojica protagonistov – hrdina – rozprávač, ku ktorej pribudol tretí prvok – hrdina s priemernými schopnosťami, ktorému chýbala originalita myslenia. V Poeovi je to prefekt G., ktorý stelesňuje strnulý tradicionalizmus policajnej detektívnej práce a slúži ako pozadie pre najvýraznejšie odhalenie hrdinovho talentu, vďaka čomu je už prekvapujúci. Medzi Poeovými prvými poviedkami a súčasnými prípadmi tohto žánru sú tiež určité rozdiely. Následný vývoj detektíva napríklad zmenil obraz rozprávača. U Poea je viac múdry ako hlúpy, len jeho myseľ je priemerná a chýba mu intelektuálna kapacita hrdinu, flexibilita a intuícia. Štruktúra Poeových logických príbehov sa však v žánri detektívnej literatúry „kanonizovala“ takmer nezmenená. Skladá sa z: informácie o zločine, o ktorom sa čitateľ dozvedel, opisu márneho úsilia polície, prosby o pomoc adresovanej hrdinovi a prekvapivého rozuzlenia záhady. Všetko vyvrcholí podrobným vysvetlením, ktoré vám umožní sledovať myšlienkové pochody hrdinu s podrobnosťami a detailmi intelektuálneho procesu vedúceho k riešeniu.

Jednou z najdôležitejších čŕt Poeových logických príbehov je, že hlavným predmetom autorovej pozornosti nie je vyšetrovanie, ale osoba, ktorá ho vedie. Postava je v centre rozprávania, zatiaľ čo všetko ostatné je viac-menej podriadené úlohe odhaliť ju. Štruktúra deja v týchto príbehoch je do istej miery typická a má dve vrstvy: povrchovú a hĺbkovú. Na povrchu sú činy hlavného hrdinu, v hĺbke je jeho myšlienkový proces. Chudobnosť vonkajšej vrstvy, pomalosť vývoja deja sú kompenzované intenzívnymi vnútornými procesmi. Edgar Poe sa neuspokojuje s jednoduchým opisom intelektuálnej činnosti hrdinu, ale „rozpitváva“ ju, podrobne ukazuje prácu myslenia, jeho logické princípy. Brilantné riešenie hádanky má ukázať krásu a nevyčerpateľné možnosti mysle na pozadí chaotického sveta záhadných a nevyriešených vecí. V detektívnych románoch sa Poe snažil simulovať myseľ, v ktorej intelektuálna činnosť nepodlieha prísnej kontrole logiky a vo svojej slobode sa spolieha na predstavivosť a fantáziu. Preto nie je celkom presné usudzovať, že Auguste Dupin pri hľadaní stôp používa výlučne induktívno-deduktívnu metódu. Zostáva v jadre, pričom Poe dáva prednosť intuícii, osobitnej vlastnosti myslenia, ktorá dopĺňa indukciu a dedukciu. Postavy v Poeových logických príbehoch majú netriviálny, tvorivý typ intelektu, ktorý je schopný náhlych postrehov, ktoré postupne prevádza logickou analýzou. Poeove detektívky sú ódou na intelekt, ktorého problém je jedným z najvýznamnejších v celej spisovateľovej tvorbe.

Vedecko-fantastické poviedky Edgara Poea možno zhruba rozdeliť do niekoľkých kategórií: populárno-vedecké, „technologické“ a satirické. Fikčnosť Poeových populárno-vedeckých príbehov je skôr konvenčná. Poviedky patriace do tejto kategórie, „Tri nedele v jednom týždni“ a „Sfinga“, vykazujú typickú črtu celej Poeovej beletrie: „vedecký jav“ je v nich len prostriedkom, zariadením použitým na riešenie nastoleného umeleckého problému. Zároveň sa tento jav javí ako konkrétny vedecký fakt alebo pozorovanie, pričom fikcia sa javí ako „imaginárna“. Väčšina Poeových vedecko-fantastických príbehov je však založená na inej schéme: vedecké fakty v nich často jednoducho chýbajú. Existuje len predpoklad, ktorý s ňou priamo nesúvisí, pričom fantázia je, slovami J. V. Kovaľova, najviac „fantastická“.

Vo vedecko-fantastickej satire Edgara Poea (Rozhovor s múmiou, Mellonta Tauta a Tisíc sekúnd rozprávky o Šeherezáde) je veda predmetom výsmechu, pomocným prostriedkom na vytvorenie situácie potrebnej na rozvinutie satirickej zápletky. Vedecká fantastika v týchto príbehoch je zvyčajne konvenčná a pseudovedecká, takže samotné situácie majú groteskný a fraškovitý charakter. Celá satira Edgara Poea, vrátane fantasy, je namierená proti americkej buržoáznej civilizácii 19. storočia. Rázne odmietal americkú demokraciu ako spoločensko-politický systém a republikanizmus ako štátny princíp. V Poeových dielach, nielen satirických a nielen vedecko-fantastických, sa často objavujú slová „dav“, „lúza“, „masa“, ktoré majú výlučne negatívnu konotáciu.

Poe sa po prvý raz obrátil k technologickej fikcii v knihe Neobyčajné dobrodružstvo Hansa Pfaala. Príbeh odhaľuje jednu z hlavných čŕt Poeovej fikcie ako takej – jej verizmus. Hoci svoje dielo nazval „duševnou hrou“ (jeu d’esprit), cieľom hry bolo prinútiť čitateľa uveriť v niečo neuveriteľné. Snaha o verizmus stojí aj za výberom štruktúry poviedky – „príbeh v príbehu“. Pri práci na ňom Poe vyvinul postupy, ktoré sa neskôr pevne zakotvili v estetike žánru science-fiction a uplatňujú sa dodnes. V predslove k Dobrodružstvám v groteskách a arabeskách Poe nevedomky formalizoval jednu z najdôležitejších zásad vedecko-fantastickej literatúry, ktorá platí dodnes: „Výnimočnosť Hansa Pfaala spočíva v snahe dosiahnuť hodnovernosť pomocou vedeckých princípov v takej miere, v akej to umožňuje samotná fantastická povaha témy.“

Guy de Maupassant, ktorý si všimol istú príbuznosť medzi Poem a E. T. A. Hoffmannom, ktorý mal tiež záľubu vo fantastických príbehoch, v roku 1883 napísal, že ohromujúci dojem ich príbehov sa vysvetľuje „… neprekonateľnou zručnosťou týchto spisovateľov, ich zvláštnou schopnosťou prísť do styku s fikciou a vystrašiť čitateľa tými prírodnými skutočnosťami, v ktorých je však podiel nedosiahnuteľného, ba dokonca nemožného“. Emile Zola, ktorý tiež označil Edgara Poea a Hoffmanna za jedných z „najväčších majstrov“ žánru science fiction, napísal: „Americký rozprávač, ktorý rozpráva o halucináciách a zázrakoch, ukazuje ešte v argumentácii vzácnu prísnu logiku a s matematickou presnosťou používa metódu dedukcie.

Hodnotenie tvorivosti a osobnosti

Raná tvorba Edgara Allana Poea bola v tematických a recenzných publikáciách zastúpená veľmi málo, a preto nebola takmer vôbec kritizovaná. V ojedinelých prípadoch sa konštatovala náročnosť vnímania poézie a bohatosť autorovej fantázie a čítal sa možný úspech súčasných čitateľov v budúcnosti. Po jeho prvom veľkom úspechu, víťazstve v súťaži poviedok, a rastúcej popularite až do jeho smrti sa Poeove diela naďalej tešili uznaniu kritiky. Počas svojho života dostával Poe prevažne pozitívne recenzie, ktoré opakovane oceňovali silu jeho predstavivosti a inteligencie, jeho krásne verše a zmysel pre štýl. Chválu občas rozriedili odvety tých, ktorých sa dotkla Poeova ostrá kritika, a tých, ktorí sa s ním cítili osobne nepohodlne. Poeovo dielo sa však často teší veľkej úcte.

John Lathrobe vo svojich spomienkach opísal svoje dojmy z poviedok Folio Clubu, ktoré čítal v roku 1833 J. Kennedymu a J. Millerovi, ďalším porotcom Baltimorského sobotného návštevníka:

Všetko, čo počuli, malo pečať génia. V stavbe vety nebol ani najmenší náznak neistoty, ani jeden nešťastný obrat, ani jedna nesprávne umiestnená čiarka, ani banálna sentencia či rozvláčny výrok, ktorý by uberal silu hlbokej myšlienke. Bola to vzácna harmónia logiky a predstavivosti…

V roku 1845 si jeho genialitu všimol aj básnik a esejista James Russell Lowell, s ktorým Poe niekoľkokrát publikoval v Graham’s Magazine, a dodal, že medzi súčasnými spisovateľmi „nepozná nikoho, kto by preukázal rozmanitejší a prekvapujúcejší talent. Edgar Allan Tennyson, Conan Doyle, Lovecraft, Borges, S. King, všetci spisovatelia, ktorí boli ovplyvnení autorom Havrana, sa o Poeovi vyjadrovali pochvalne. Tennyson nazval Poea „najoriginálnejším americkým géniom“, zatiaľ čo Borges napísal, že „obetoval svoj život práci, svoj ľudský osud nesmrteľnosti“. Moderný majster hororovej literatúry Stephen King poznamenal, že „Poe nebol len spisovateľom detektívneho alebo mystického žánru, bol prvý“. Howard Phillips Lovecraft a Arthur Conan Doyle sa Poeovým zásluhám venovali obrazne:

Poeova sláva mala svoje vzostupy a pády a dnes je medzi „pokročilými intelektuálmi“ módou znižovať jeho význam ako majstra slova a vplyvného autora, ale každý zrelý a premýšľavý kritik by len ťažko poprel obrovskú hodnotu jeho diela a presvedčivú silu jeho inteligencie, ktorá otvorila nové cesty v umení. <...> Niektoré Poeove poviedky majú takmer absolútnu dokonalosť umeleckej formy, ktorá z nich robí skutočné majáky na poli drobnej prózy.

Edgar Allan Poe, ktorý s dômyselnou neopatrnosťou sebe vlastnou rozsypal semená, z ktorých vyrástlo toľko moderných literárnych foriem, bol otcom detektívneho príbehu a vymedzil jeho hranice s takou úplnosťou, že nechápem, ako môžu jeho nasledovníci nájsť nové územie, ktoré sa odvážia nazvať vlastným… Spisovatelia sú nútení kráčať po úzkej ceste a neustále rozoznávať stopy Edgara Poea, ktorý prešiel pred nimi…

Isté obdobie (najmä od 70. rokov 19. storočia) po smrti Edgara Poea mala kritika tendenciu vnímať spisovateľovo dielo a osobnosť negatívne. Čiastočne to bolo spôsobené tým, že jediným zdrojom informácií o spisovateľovom živote bol dlho životopis napísaný Griswoldom a Poeovo dielo sa vnímalo a hodnotilo cez prizmu obrazu, ktorý predstavoval. Transcendentalista Ralph Waldo Emerson povedal, že v Havranovi nevidí „nič“ a jeho autora posmešne nazval „džingischánom“, čím pravdepodobne narážal na Poeovu „nadmernú“ lásku k zvukom a refrénom. William Butler Yates sa o Poeovi niekoľkokrát vyjadril negatívne a v liste z roku 1899 ho nazval „vulgárnym a priemerným“. Napriek tomu v tom istom liste poznamenal, že „veľmi obdivuje niekoľko básní a niekoľko strán Poeovej prózy, väčšinou kritickej“. Básnik Richard Henry Stoddard (Angličan) v článku z roku 1853 napísal, že „ako básnik patrí Poe vysoko, hoci väčšina jeho poézie je nevhodná na čítanie“. Aldous Huxley v knihe Vulgarita v literatúre napísal, že Poeove texty sú „prehnane poetické“: „Najcitlivejšiemu a najvznešenejšiemu človeku na svete by sme ťažko odpustili, keby mal na každom prste diamantový prsteň. Poe to robí vo svojej poézii.“

V hodnoteniach Poeovho diela sa často poukazuje najmä na kvalitu jeho kritiky, ktorá je známa ako tvrdá a nekompromisná. Henry James, ktorý prehnané obdivovanie Poea považoval za „dôkaz primitívneho štádia vo vývoji jeho schopností“, si však všíma aj niektoré pozitívne stránky: „Poeove úsudky sú nadnesené, zúrivé a vulgárne, ale obsahujú aj primeranú mieru vtipu a nadhľadu a miestami, niekedy so závideniahodnou frekvenciou, nachádzame trefnú, prenikavú frázu ukrytú pod pasážou jalového mudrovania.“ Kontroverzné hodnotenie diela Edgara Allana Poea dal Ernest Hemingway: „My v Amerike sme boli geniálni majstri. Edgar Allan Poe – geniálny majster. Jeho príbehy sú brilantné, nádherne vystavané – a mŕtve.

Jedným z prvých ruských spisovateľov, ktorí venovali pozornosť Edgarovi Poeovi, bol F. M. Dostojevskij. Po dlhom období, počas ktorého sa v periodikách objavovali príležitostné a sporadické preklady Poea neznámeho autorstva, vyšla prvá kritická recenzia v roku 1861 a hneď od uznávaného majstra ruskej literatúry (pripravená k 1.12.1861). V úvodnom článku k „Trom poviedkam Edgara Poea“ Dostojevskij na dvoch stranách podrobne analyzoval spisovateľovo dielo, ktoré mu bolo predložené. Priznal Poeov veľký talent, ale považoval ho za „produkt svojej krajiny“, čo bolo skôr tvrdenie ako kompliment. Všimol si však aj úžasnú silu jeho predstavivosti, ktorá bola jedinečnou črtou odlišujúcou ho od ostatných spisovateľov – sila detailu. Ani jeho vcelku pozitívne hodnotenie Dostojevského v poznámke nevyvolalo dostatočný záujem o dielo amerického spisovateľa. Ďalších 25 rokov zostal vedľajšou postavou ruského literárneho života.

Podrobnejšiu štúdiu životopisu a analýzu diel Edgara Poea priniesla 29-stranová vedecká publikácia E. A. Lopušinského „Edgar Poe (americký básnik)“ v mesačníku Russkoje slovo (Ruské slovo).

Sláva Edgara Poea dosiahla v Rusku vrchol v období Strieborného veku. Dôležitú úlohu zohralo úspešné prispôsobenie jeho estetiky náladám a vkusu verejnosti, ktorú na konci 19. storočia zachvátil pocit rozčarovania a dezilúzie. V podmienkach „nadvlády realizmu“ sa ponurost a tajomnosť nového spisovateľa stretla s mimoriadnym nadšením u čitateľov túžiacich experimentovať. Poeovo dielo malo významný vplyv na „staršiu“ generáciu ruských symbolistov, medzi ktorými majú osobitné miesto K. Balmont a V. Briusov. Obaja básnici v rôznych obdobiach vydávali zbierky prekladov Poeových diel, ktoré sprevádzali životopismi, komentármi a kritickými článkami, v ktorých hodnotili jeho dielo a osobnosť. Balmont si všímal inovácie v tvorbe amerického spisovateľa, pričom vyzdvihoval najmä jeho úspechy v oblasti anglicky písanej poézie. Poeovu lyriku vysoko ocenil Briusov, ktorý ju nazval „najpozoruhodnejším fenoménom svetovej poézie“ a zdrojom mnohých prúdov v súčasnej literatúre. Poeova poézia vyvolávala jeden z najsilnejších pocitov „pokrvného zväzku“ s minulosťou a nostalgie za raným obdobím Alexandra Bloka, ktorý ju opísal výstižne a obrazne: „Edgar Poe je vtelená extáza, „planéta bez obežnej dráhy“ v smaragdovej žiari Lucifera, ktorý vo svojom srdci nosil nesmiernu ostrosť a zložitosť, ktorý hlboko trpel a tragicky zomrel.

Sám Poe dlho mystifikoval americkú a ruskú verejnosť, ako aj literárnu kritiku svojimi „spomienkami“ na pobyt v Petrohrade v roku 1829, ale v skutočnosti v Rusku nikdy nebol. Sovietsky spisovateľ V. P. Katajev tiež podľahol Poeovej mystifikácii, keď do svojho románu Čas, vpred!

Literatúra

Počas svojho života bol Edgar Poe uznávaný najmä ako literárny kritik. James Russell Lowell ho nazval najnebojácnejším americkým kritikom a metaforicky naznačil, že často „nepísal atramentom, ale kyselinou kyanovodíkovou“. Obľúbeným terčom Poeovej kritiky bol bostonský básnik Henry Wadsworth Longfellow, ktorého poéziu označoval za moralistickú, druhoradú a neoriginálnu. Boj proti plagiátorstvu a napodobňovaniu bol jedným z charakteristických znakov Poeovej kritickej práce, ktorej podstatou bolo zlepšiť kvalitu americkej literatúry a dostať ju na európsku úroveň. Na rozdiel od mnohých svojich súčasných kritikov venoval Poe značnú pozornosť problému remeselnej zručnosti. Jeho úsudky vychádzali z jeho vlastnej koncepcie a princípov tvorivého procesu, uvedených v článkoch, ktoré sa stali paradigmatickými: Filozofia tvorby, Poetický princíp, Teória verša a iné.

Poe bol jedným z prvých amerických spisovateľov, ktorí sa stali v Európe podstatne populárnejšími ako vo svojej vlasti. Bol nespornou autoritou medzi symbolistami, ktorí v jeho básňach a myšlienkach videli počiatky svojej vlastnej estetiky a takmer jednohlasne hodnotili jeho dielo ako predchodcu európskeho symbolizmu. Dominantné právo na objavenie tohto fenoménu majú francúzski básnici druhej polovice devätnásteho storočia, medzi ktorými osobitné miesto zaujíma Charles Baudelaire, autor prvých prekladov Poea do francúzštiny, ktorý ho predstavil Európe.

V šesťzväzkovom Súbornom diele Charlesa Baudelaira tvoria 3 zväzky jeho pozoruhodné preklady z Edgara Poea, ktorý sa stal „cause célèbre“ pre svoj vlastný boj s filistrovským duchom francúzskej masovej kultúry, stal sa jeho alter egom, jeho „literárnym bratom-dvojníkom“. Na samom začiatku svojej dlhoročnej práce na prekladoch Edgarových poviedok Baudelaire v jednom článku napísal: „Viete, prečo ma tak veľmi baví prekladať E. Poea? Pretože sme si podobní.“ Baudelaire videl alebo chcel vidieť v životopise amerického génia odraz svojho vlastného osudu. Jean-Paul Sartre zdôrazňoval typologickú podobnosť tvorivých jednotlivcov, ktorí žili v rôznych kultúrnych tradíciách, ale cítili rovnaký osud: „Výrazy ‚básnik‘ a ‚mučeník‘ prosí o použitie, jeho existencia sa mení na osud a nepriazeň osudu začína vyzerať ako výsledok predurčenia. Práve tu nadobúdajú náhody svoj význam: „Poe sa stáva akoby obrazom samotného Baudelaira.

А. Zverev napísal: „Z Poeovho odkazu čerpal symbolizmus obzvlášť veľa – pre svoje umelecké teórie, pre svoje poetické princípy aj pre celú duchovnú orientáciu, ktorá sa v ňom prejavuje.“ Dielo francúzskych predchodcov symbolizmu (Ch. Baudelaire, T. Gautier, Ch. M. Leconte de Lisle) a samotných symbolistov (ich skúsenosti prevzali predovšetkým dekadenti: D. Merežkovskij, Z. Hippius, F. Sologub, ako aj K. Balmont a V. Briusov. Talent Edgara Poea, ktorého prvé preklady vyšli v Rusku v polovici devätnásteho storočia, bol plne docenený až o polstoročie neskôr, a to najmä vďaka posledným dvom básnikom. Okrem toho, že Balmont a Briusov sú autormi mnohých kanonických prekladov jeho textov a próz, vplyv estetiky amerického autora možno badať aj v ich vlastnej tvorbe.

V roku 1928 M. Maeterlinck (blízky symbolizmu) priznal: „Edgar Poe mal na mňa, ako napokon na celú moju generáciu, najvýznamnejší, nepretržitý a hlboký vplyv. Vďačím mu za to, že vo mne prebudil zmysel pre tajomno a vášeň pre nadpozemské veci.

Ústredným a kľúčovým prozaickým odkazom Edgara Poea je jeho poviedka. Po pokusoch Irvinga, Hawthorna a ďalších priekopníkov žánru poviedky Poe dokončil jeho formovanie a dodal mu vlastnosti, bez ktorých si americký romantický román nemožno predstaviť. Poe však považoval svoje praktické úspechy v tejto oblasti za nedostatočné, a tak v 40. rokoch 19. storočia publikoval sériu článkov o Nathanielovi Hawthornovi, v ktorých na základe vlastných skúseností a skúseností iných autorov položil teoretické základy tohto žánru.

Poeov dôležitý príspevok k rozvoju americkej a svetovej poviedky spočíva v praktickom rozvinutí niektorých jej žánrových poddruhov. Nie bezdôvodne je považovaný za zakladateľa logických (detektívnych), vedecko-fantastických a psychologických príbehov. V tomto zmysle by sa za Poeových literárnych dedičov a nasledovníkov mali považovať A. Conan Doyle, Agatha Christie, J. Verne, H. Wells, S. Crane, A. Beers, R. L. Stevenson, G. James a mnohí ďalší. Všetci, s výnimkou Henryho Jamesa, túto „príbuznosť“ uznali. Preto je pozoruhodné Conanovo hodnotenie prínosu Edgara Poea k detektívnemu žánru, ktoré predniesol 1. marca 1909 v Londýne na spomienkovej večeri pri príležitosti stého výročia básnikovho narodenia, ktorej anglický spisovateľ predsedal. Doyle si všíma Poeov prínos k rozvoju literatúry pre francúzskych a v rovnakej miere aj pre anglických spisovateľov a okrem iného hovorí: „Poeova originálna vynaliezavá myseľ vždy ako prvá objavovala nové cesty, po ktorých sa ostatní vydávali až do konca. Kde vôbec bola detektívka, kým jej Poe nevdýchol život?“ Nepopierateľný vplyv amerického spisovateľa na detektívnu literatúru dokonca umožnil A. I. Kuprinovi poznamenať, že „… Conan Doyle, ktorý zaplavil celú zemeguľu detektívnymi príbehmi, sa spolu so svojím Sherlockom Holmesom ešte stále hodí ako kufrík do malého geniálneho diela od Poea – Zločin v ulici Morgue“.

Edgar Poe ovplyvnil diela H. F. Lovecrafta, H. Eversa, S. Kinga a Edogawy Rampa, ktorého pseudonym je japonskou výslovnosťou „Edgar Allan Poe“. Jules Verne a Herbert Wells, z ktorých diel vyrástla moderná fikcia, sa zhodne považovali za Poeových žiakov a pokračovateľov. Verne mu venoval román Ľadová sfinga, ktorý bol koncipovaný ako pokračovanie Dobrodružstiev Arthura Gordona Pyma. Popularizátor detektívneho žánru Arthur Conan Doyle napísal: „Keby každý autor akéhokoľvek diela, v ktorom si niečo požičal od Poea, investoval desatinu honorára, ktorý zaň dostal, do pomníka svojmu majstrovi, mohla by sa postaviť pyramída vysoká ako Cheops.

Edgar Poe mal veľký vplyv na latinskoamerickú literatúru dvadsiateho storočia a najmä na jej „magický realizmus“, ako napríklad Horacio Quiroga, Borges a Julio Cortázar. Uruguajský spisovateľ Quiroga bol dokonca nazvaný „juhoamerickým Edgarom Poeom“ a Cortázar v jednom rozhovore povedal: „Edgar Poe ma určite ovplyvnil… Ako dieťa som objavil Edgara Poea a svoj obdiv k nemu som vyjadril napísaním básne, ktorú som, samozrejme, nazval Havran. Literárne odkazy a reminiscencie z diel Edgara Poea sú roztrúsené v mnohých jeho románoch.

Okrem toho Cortázar v roku 1956 vydal dvojzväzkové dielo severoamerického spisovateľa v jeho španielskom preklade, o ktorom sám o niekoľko rokov neskôr povedal, že ho veľmi potešilo.

Edgar Poe je označovaný za „otca modernej psychologickej prózy“. Vo svojich psychologických poviedkach dosiahol pozoruhodnú pravdivosť pri zobrazovaní temných stránok ľudskej povahy, ktorá je podobná F. M. Dostojevskému. Ruský klasik, samozrejme, preniká oveľa hlbšie do ľudského srdca ako Poe, ale uznával pozoruhodnú vernosť amerického spisovateľa pri zobrazovaní ľudskej duše a žasol nad silou jeho postrehov. Jeho záujem o Poeovu psychologickú analýzu viedol k uverejneniu troch jeho poviedok v časopise Vremja, ktoré Dostojevskij opatril krátkym sprievodným článkom. V roku 1924 Valerij Briusov označil Poea za „priameho predchodcu a v mnohých ohľadoch učiteľa Dostojevského“. Americký literárny vedec Alexander Nikoljukin súhlasil s ruským kritikom: „U Poea sa po prvý raz stretávame s psychologickou analýzou ‚nerozumných‘, z hľadiska zdravého rozumu, činov hrdinov, ktorú tak rafinovane rozvinul Dostojevskij v Dvojníkovi a Zápiskoch z podzemia.

Edgar Poe mal nepochybný vplyv aj na Vladimira Nabokova, ktorý v roku 1963 v jednom rozhovore povedal, že medzi desiatym a pätnástym rokom svojho života v Petrohrade čítal v angličtine okrem iných diel aj diela Edgara Poea. V roku 1966 odpovedal Alfredovi Appelovi na otázku: „Ktorého z veľkých amerických spisovateľov si najviac ceníte?“: „Ako mladík som mal rád Poea.

Kozmológia

V roku 1848 napísal Edgar Poe báseň v próze Eureka, v ktorej špekuloval o vzniku vesmíru. Autor ju nepovažoval za vedecké dielo, ale za dielo umelecké, keďže pri vedeckých objavoch nepoužíval indukciu a dedukciu ako štandard, ale spoliehal sa výlučne na intuíciu podporenú základnými myšlienkami a koncepciami modernej astronómie. Dcéra francúzskeho básnika Theophila Gautiera, Judith Gautierová, v roku 1864 napísala: „Bolo by chybou myslieť si, že Edgar Poe chcel pri tvorbe Eureky napísať iba báseň; bol absolútne presvedčený, že objavil veľké tajomstvo vesmíru, a na rozvinutie svojej myšlienky využil celú silu svojho talentu.

„Eureka nebola v skutočnosti prijatá spisovateľovými súčasníkmi a na dlhé roky sa na ňu zabudlo. Kritici na ňu mali veľmi nepriaznivý názor: považovali ju za absurdnú, autora obvinili z kacírstva a rúhania. Poe to predvídal a veril, že súčasná generácia to nie je schopná pochopiť, ale bol presvedčený, že jedného dňa, hoci vo vzdialenej budúcnosti, to bude docenené. Poe považoval Eureku za hlavné dielo svojho života a veril, že platnosť jeho myšlienok bude dokázaná a jeho meno zvečnené.

Hoci kniha Eureka obsahuje pri dnešnom pohľade mnoho vedeckých chýb, jej myšlienky predbehli teóriu veľkého tresku o 80 rokov a na jej stránkach bol prvýkrát vyriešený fotometrický paradox. Edgar Poe predvídal niektoré objavy 20. storočia v oblasti astronómie a kozmogónie: koncepcie divergentných a excentrických galaxií, pulzujúceho vesmíru, niektoré princípy neeuklidovskej geometrie. Jeho práca sleduje nejasnú domnienku o existencii noosféry, teóriu, ktorú Vernadskij vytvoril až v 40. rokoch 20. storočia. Valerij Briusov, prvý bádateľ „Eureky“ v Rusku, napísal, že jej autor „s talentom umelca uhádol mnohé veci, ktoré moderná veda odmietla prijať. Podľa anglického astrofyzika Arthura Eddingtona Poe „zničil nekonečno“, to znamená, že uznal konečnosť vesmíru s nekonečnosťou priestoru. Albert Einstein v roku 1934 v jednom liste poznamenal, že „Heuréka je veľmi krásny výdobytok pozoruhodne nezávislej mysle“. V roku 1994 napísal taliansky astronóm Alberto Cappi prácu, v ktorej skúmal vedeckú zložku básne v próze.

<...> Poe na základe metafyzických predpokladov skonštruoval kozmologický model, ktorý je pre dejiny ideí mimoriadne dôležitý, pretože ako prvý a jediný pochopil Newtonovu myšlienku vyvíjajúceho sa vesmíru ešte pred objavením teórie relativity a relativistických modelov. V skutočnosti sa teória rozpínajúceho sa vesmíru často považuje za dôsledok všeobecnej teórie relativity, hoci k nej bolo možné dospieť aj pomocou newtonovskej fyziky, ktorá bola matematicky dokázaná až po teórii relativity a po tom, čo Hubble dokázal, že vesmír sa rozpína. Pred Einsteinom a Hubblom nikto nevyvrátil teóriu statického vesmíru. Nikto okrem Edgara Allana Poea.

Kryptografia

Skutočný záujem Edgara Poea o kryptografiu sa napokon prejavil v roku 1839, keď na stránkach týždenníka Alexander’s Weekly Messenger odhalil svoj talent kryptografa úspešným rozlúštením správ zaslaných do redakcie. V júli 1841 Poe uverejnil v časopise Graham’s Magazine esej s názvom „A Few Words on Cryptography“ (Niekoľko slov o kryptografii), v ktorej ponúkol svoje názory na túto tému. Počas svojho pôsobenia v týždenníku Alexander’s Weekly Messenger vyriešil viac ako sto čitateľských šifier. Poe za svoj úspech v kryptografii nevďačil ani tak svojim hlbokým znalostiam v tejto oblasti (jeho hlavnou metódou dešifrovania bola frekvenčná analýza), ale svojim znalostiam trhu s novinami a časopismi. Pochopil, že väčšina čitateľov nemá o metódach riešenia substitučných šifier ani potuchy, a využil to ako svoju výhodu. Senzácia, ktorú Poe vyvolal jednoduchým a úspešným vyriešením problémov, ktoré mu boli zaslané, prispela k popularizácii kryptografie v tlači.

V neskorších rokoch bol mimoriadny záujem o dve šifry, ktorých riešenie Poe nikdy nezverejnil. Tylerove šifry boli menom čitateľa, ktorý ich poslal do redakcie. Prvý prípad sa podarilo vyriešiť v roku 1992 zašifrovaním úryvku z tragédie Cato od anglického dramatika Josepha Addisona. Druhá šifra bola vyriešená v roku 2000 pomocou počítača. Za ním sa nachádzal fragment beletristického textu neznámeho autora. Existujú špekulácie, že autorom oboch šifier je sám Edgar Poe, ktorý sa skrýva pod pseudonymom. Pripisuje sa mu aj možné autorstvo „Baleových kryptogramov“, ktorých úplný obsah sa zatiaľ nepodarilo odhaliť.

Poeov vplyv na kryptografiu mal trvalý účinok a neobmedzil sa len na zvýšený záujem verejnosti o kryptografiu počas jeho života.Silne ovplyvnil významného amerického kryptológa Williama Friedmana, ktorého záujem o túto oblasť sa objavil už v detstve po prečítaní knihy Zlatý chrobák. V roku 1940 Friedman s tímom kryptoanalytikov rozlúštil japonskú purpurovú šifru používanú počas druhej svetovej vojny

Pamiatky

V roku 1921 bola v Baltimore z iniciatívy Spoločnosti Edgara Allana Poea postavená socha od Mosesa Ezekiela. Mala byť postavená v roku 1909, v roku storočnice spisovateľa, ale pre nedostatok finančných prostriedkov, množstvo nehôd a vypuknutie prvej svetovej vojny bola dokončená až o 12 rokov neskôr. V roku 1986 bol premiestnený z Wyman Parku na námestie oproti Právnickej fakulte Baltimorskej univerzity, kde stojí dodnes.

Pamätník od Charlesa Rudyho, ktorý osobne financoval Dr. George Edward Barksdale, obdivovateľ Poeovho talentu, bol darovaný „ľudu Virginie“ a postavený v roku 1959. Bronzová socha spisovateľa na podstavci z ružovej žuly stojí na Kapitolskom námestí vo Virgínii v Richmonde.

Pri príležitosti 165. výročia spisovateľovho úmrtia bol 5. októbra 2014 v Bostone odhalený pamätník Poeov návrat do Bostonu. Celoplošná bronzová socha, ktorej autorkou je Stephanie Rocknack, zobrazuje Poea s kufrom v ruke, ako kráča k domu, v ktorom v prvých rokoch života žili spisovateľovi rodičia, a vedľa neho letí vrana. Pamätník bol vyrobený a inštalovaný z finančných prostriedkov bostonských organizácií: Nadácia Edgara Poea a mestská umelecká komisia, ako aj dar od spisovateľa Stephena Kinga.

Múzeá a pamätné miesta

V Spojených štátoch existuje niekoľko organizácií venovaných pamiatke Edgara Allana Poea, ktoré sídlia na miestach tak či onak spojených so spisovateľovým životom. Žiadny z domov, v ktorých Poe žil ako dieťa, sa dodnes nezachoval. Najstaršou zachovanou budovou je dom v Richmonde, v ktorom od roku 1922 sídli Poeovo múzeum. Budova je bývalým sídlom časopisu Southern Literary Messenger, kde pôsobil v rokoch 1835 až 1837. Poe však v dome nikdy nebýval. Múzeum vystavuje množstvo dokumentov: originály rukopisov, listov, prvých vydaní jeho diel, ako aj osobných predmetov.

Baltimore House Museum, kde Poe žil so svojou rodinou v rokoch 1833 až 1835. V múzeu sú vystavené niektoré osobné veci Johna Allana a Edgara Poea, ale hlavným exponátom je samotný dom. Je to jedna z najstarších budov v meste a zároveň sídlo Spoločnosti Edgara Poea v Baltimore.

Z domov, ktoré si Poe a Virginia a Maria Klemmové prenajali vo Filadelfii, sa zachoval len ten druhý. Je to posledný z domov, ktoré si Poe vo Filadelfii prenajal. Dnes je to Národné historické múzeum, ktoré spravuje Správa národných parkov USA. Zachoval sa aj dom, ktorý bol posledným v živote spisovateľa a jeho manželky. Je to domček v newyorskom Bronxe na severnom konci mestského parku, ktorý nesie aj spisovateľovo meno. Dnes dom, ktorého interiér autenticky zrekonštruovala Historická spoločnosť okresu Bronx, slúži ako múzeum.

19. januára 1989 bola na fasáde budovy na Boylston Street v Bostone umiestnená pamätná tabuľa označujúca približné miesto narodenia Edgara Poea. Skutočný dom na Carver Street 62 sa nezachoval. V roku 2009 bolo po spisovateľovi pomenované námestie v Bostone na Charlesovej a Boylstonovej ulici. Poeovmu návratu do Bostonu tam bol postavený pamätník.

Filatelia

V roku 1948 vydala maďarská pošta sériu pamätných známok venovaných slávnym svetovým spisovateľom vrátane Edgara Allana Poea. Známka pripomína amerického spisovateľa s jeho portrétom a fragmentom deja románu Havran. 7. októbra 1949, v deň stého výročia Poeovho úmrtia, vydala americká pošta pamätnú známku s Poeom. V roku 1973 pri príležitosti 50. výročia založenia Interpolu vydala nikaragujská pošta 12 pamätných známok s podobizňou najznámejších detektívnych hrdinov literárnych diel. V jednej z nich vystupuje Auguste Dupin, hrdina detektívnych príbehov Edgara Allana Poea. Dupinovi je venovaná aj známka San Marína vydaná v roku 2009. Bulharsko a Svätý Tomáš a Princov ostrov vydali pamätné známky pri príležitosti dvojstého výročia Poeovho narodenia.

Numizmatika

Na počesť Edgara Poea bolo vydaných niekoľko pamätných medailí. V roku 1948 bola vo Francúzsku pri príležitosti stého výročia spisovateľovho úmrtia vyrobená medaila. Na lícnej strane je zobrazený Poeov portrét a na rubovej strane sú výjavy z jeho poézie. V roku 1962 vydal sériu pamätných medailí s vyobrazením členov Siene slávy veľkých Američanov, medzi ktorých bol v roku 1910 zaradený aj Edgar Allan Poe. Medaila bola vyrobená v dvoch veľkostiach a z dvoch materiálov: 76 mm z bronzu a 44 mm z bronzu a striebra. Na výstave organizovanej Americkou numizmatickou asociáciou v Baltimore v roku 2008 bola predstavená nová pamätná medaila venovaná Poeovi. Na averze je zobrazený portrét spisovateľa a na reverze tri ruže a pohár koňaku ako pocta jeho tajnému ctiteľovi.

„Poe má oveľa viac spoločného so spisovateľmi a umelcami dvadsiateho prvého storočia ako so svojimi súčasníkmi,“ takto vysvetlil profesor Paul Lewis z Boston College trvalý vplyv tohto amerického spisovateľa na populárnu kultúru. Poe však nebol spisovateľom „odtrhnutým“ od svojej doby – usiloval sa nielen o popularitu, ale aj o komerčný úspech, písal s ohľadom na vkus verejnosti. Čas ukázal, že záujem o jeho osobu a diela, ktoré prešli mnohými adaptáciami, v priebehu rokov neutíchol. Objavujú sa špeciálne ilustrované vydania jeho kníh vrátane detských vydaní, komiksov a suvenírov. Filmové štúdiá na celom svete sa stále odvolávajú na diela tohto amerického spisovateľa, jeho tvorba bola zdrojom inšpirácie pre mnohých hudobníkov a interpretov rôznych žánrov. Po Havranovi bol pomenovaný tím NFL Baltimore Ravens a organizácia Detective Writers of America každoročne udeľuje Cenu Edgara Allana Poea v oblasti literatúry, filmu a divadla.

Obraz spisovateľa

Nielen jeho diela, ale aj postava samotného spisovateľa, legendy a špekulácie, ktoré ho obklopujú, a jeho záhadná smrť ako dôsledok, priťahujú pozornosť verejnosti už mnoho rokov. V populárnej kultúre je Edgar Allan Poe často prezentovaný ako „šialený génius“ na základe autorovho povestného utrpenia, zápasov v jeho živote a vlastne aj jeho diel. Ďalším dôvodom takéhoto zobrazovania Poea bol všeobecný predpoklad, že spisovateľ, ktorý často používal rozprávanie v prvej osobe, v mnohých svojich dielach zobrazoval sám seba ako postavu, čím sa stierala hranica medzi literárnym hrdinom a autorom. Vo filmovom priemysle si úlohu amerického spisovateľa v rôznych obdobiach zahrali Henry Wohlthall, Joseph Cotten, Ben Chaplin, John Cusack a ďalší herci (nedostupné prepojenie).

Premietanie diel

Dielo Edgara Allana Poea malo na kinematografiu značný vplyv. Alfred Hitchcock, na ktorého hlboko zapôsobil spisovateľov život a dielo, napísal: „To, čo som sa snažil vyjadriť vo filmoch, som mimovoľne porovnával s tým, čo Edgar Allan Poe vyjadril vo svojich poviedkach. Prvé adaptácie jeho diel sa objavili na začiatku dvadsiateho storočia a odvtedy neuplynulo ani desaťročie bez nového filmu na motívy niektorého z jeho diel. Novinár Ben Nachols z Associated Press poznamenal, že „profil Edgara Poea na IMDb by zahanbil aj najproduktívnejšieho scenáristu“.

V roku 1914 sa do kín dostal film amerického režiséra Davida Griffitha The Avenging Conscience (Pomsta svedomia), ktorý vznikol na základe troch spisovateľových diel: The Well and the Pendulum (Studňa a kyvadlo), The Tell-Tale Heart (Rozprávkové srdce) a Annabel Lee (Annabel Lee). V tomto diele sa Griffithovo trýznivé svedomie kvôli vražde strýka nakoniec ukáže ako zlý sen. V roku 1928 Jean Epstein, predstaviteľ francúzskej filmovej avantgardy, nakrútil film Pád domu Usherovcov podľa rovnomennej poviedky Oválny portrét. Po niekoľkých filmoch nemej éry sa v 30. rokoch 20. storočia objavila séria filmov na motívy Poeových diel s hororovými hviezdami Belom Lugosim a Borisom Karloffom v hlavných úlohách. V 60. rokoch 20. storočia nakrútil „kráľ béčkových filmov“ Roger Corman sériu filmov na motívy Poeových diel, v ktorých väčšinou hral Vincent Price. Corman povedal, že Price „sa počas práce na týchto filmoch stal takmer alter egom samotného Poea“. Poznamenal tiež, že „napriek tomu, že hlavnou postavou vo filmoch často nebol sám spisovateľ, tieto postavy boli stelesnením niektorých tajných prvkov jeho podvedomia. V roku 1968 bol uvedený film Tri kroky v delíriu s tromi epizódami na motívy Poeových poviedok Metzengerstein, William Wilson a Nepokladaj hlavu na diabla.

V roku 1954 Eric Romer nakrútil experimentálny krátky film Berenice, v ktorom herci nepovedia ani slovo a hlas za kamerou číta mierne prepracovaný text rovnomenného románu v Baudelairovom preklade.

V roku 2007 bola epizóda seriálu Stuarta Gordona Masters of Horror venovaná Poeovej Čiernej mačke.

Hoci dej filmu Žalobca z roku 2009 priamo nekopíruje príbeh s podobným názvom, režisér Michael Cuesta priznal, že jeho dielo je ideovo prepojené s Poeovým dielom. V roku 2012 vyšiel detektívny triler Jamesa McTiguea Havran o posledných dňoch spisovateľovho života. V roku 2014 Brad Anderson nakrútil snímku The Abode of the Damned, svoju interpretáciu poviedky Systém doktora Smola a profesora Perraulta, ktorá pokračuje v živote diela Edgara Allana Poea na veľkom plátne.

V roku 2013 vyšiel animovaný film Neobyčajné príbehy, ktorý režíroval Raul Garcia a scenárista Stéphane Lecoq. Komiks je adaptáciou piatich poviedok Edgara Allana Poea: Pád domu Usherovcov, Studňa a kyvadlo, Maska červenej smrti, Rozprávkové srdce a Pravda o tom, čo sa stalo pánovi Valdemarovi.

Hudba

Edgar Poe považoval hudbu za najvyššie umenie, preto sú jeho básne jedinečne hudobné. Jeden kritik povedal, že „pôžitok z čítania poézie Edgara Poea nezávisí od znalosti anglického jazyka“. Emocionálny účinok jeho básní na čitateľa je podobný účinku hudby. Skladatelia, ktorí vycítili príbuznosť Poeovej poézie s touto umeleckou formou, sa k nej obrátili vo svojej tvorbe. Poeovo dielo bolo adaptované a stalo sa základom symfonických básní, oratórií, opier, romancí atď. V roku 1968 vydal knihu s názvom „Poe and Music“, ktorá obsahuje množstvo hudobných diel na slová amerického básnika. Slávny francúzsky skladateľ Claude Debussy, obdivovateľ diela E. Poea, pracoval na jeho operách Diabol vo zvonici (1902?-1912) a Pád domu Usherovcov (1908-1917), ktoré tiež zostali nedokončené a Robert Orlage ich dokončil v roku 2007. V roku 1909 francúzsky skladateľ v súvislosti so svojou náročnou prácou na týchto témach napísal: „Zaspávam s nimi a po prebudení nachádzam pochmúrnu melanchóliu jedného alebo výsmech druhého. Debussyho mladší súčasník, skladateľ Maurice Ravel, ktorého dielo má prevažne literárny pôvod, označil amerického básnika za svojho učiteľa: „Najväčší vplyv na mňa malo jeho pozoruhodné pojednanie Filozofia stvorenia“.

Н. Я. Mjaskovskij napísal symfonickú báseň Ticho, op. 9 (1909-1910), ktorá vznikla na motívy rovnomenného podobenstva v próze (1837) amerického spisovateľa a je považovaná za skladateľovo prvé zrelé dielo. Pred partitúrou je uvedený citát v Balmontovom preklade. Pri práci na tejto básni skladateľ napísal Sergejovi Prokofievovi: „V celom diele nebude ani náznak svetla – Tma a hrôza.“ Rachmaninovova symfonická báseň Zvony (1913) je svetoznáma. (1913).

Mnohí umelci všetkých žánrov sa inšpirovali Poeovými dielami, zhudobnili jeho básne alebo napísali samostatné diela na jeho motívy. Konceptuálne albumy Tales of Mystery and Imagination (1976) a The Raven (2003) skupiny Alan Parsons sú pozoruhodným príkladom toho, ako sa súčasní hudobníci obracajú k Poeovmu dielu a životu. (2003) od The Alan Parsons Project a Lou Reeda. Iron Maiden, Joan Baez, Frankie Lane a mnohí ďalší umelci majú piesne inšpirované dielami tohto amerického spisovateľa.

1. По, Эдгар Аллан
2. Edgar Allan Poe